Vizualizácia ako návnada pre detského príjemcu umenia

Vizualizácia dnes vládne v každom druhu umenia, preto môj dnešný príspevok bude skôr úvahou než striktnou kritikou. Zhodou náhod bola vizuálna stránka zaujímavá v dvoch dielach z takého druhu umenia, kde dominoval jazyk so všetkými svojimi výrazovými prostriedkami. Vizualita sa nevyhla ani bežnej komunikácii. Živá reč akoby odumierala, víťazí jej písomná podoba v mobiloch či počítačoch. Dnes sú už bežné situácie, keď vedľa seba vykračujú dve deti či teenageri s mobilmi v rukách a dopisujú si, alebo v reštaurácii sedia oproti sebe otec so synom a obaja sústredene hľadia do mobilu, nerozprávajú sa, nekomunikujú. Aké to má následky, to vie každý pedagóg, ale o tom sa už napísali desiatky strán. Čo s tým urobiť, ako prilákať detského príjemcu k reálnemu umeniu, túto otázku si kladú predovšetkým tvorcovia kníh a divadiel. Uvediem teraz dva príklady, ako sa s touto problematikou vyrovnali v divadle a následne v prozaickom diele.

Vrátiť detského diváka do divadla sa pokúsili bábkoherci a celý tvorivý kolektív Starého divadla  Karola Spišáka v Nitre. Siahli po knihe o slávnych troch pátračoch, amerických chlapcoch (prvú knihu napísal Robert Arthur po dohode s Alfredom Hichcockom: Alfred Hichcock a Traja pátrači, 1964), ktorí túžili zažiť skutočné dobrodružstvo. Že sa im to podarilo, o tom svedčia mnohé pokračovania príbehu na celom svete od rozličných autorov.

Nitriansky divadelný kolektív sa rozhodol príbeh troch pátračov nielen prerozprávať, ale aj aktualizovať, zmeniť prostredie, teda zámok nahradiť starým divadlom, odsúdeným na zánik. Zhodou okolností nitrianske divadlo sa nazýva Staré divadlo, teda ako by sa dej odohrával priamo v ňom.

Divadlo siahlo za týmto riešením preto, lebo chcelo prilákať detské obecenstvo na vzrušujúce zážitky spojené s budovou divadla. Zážitkom je už samotná téma, lebo obsahuje strach, jeho príčiny, túžbu  po dobrodružstve,  ale aj po poznaní. Tu chcem upozorniť na názory mnohých odborníkov, ktorí sú presvedčení, že divadlo nedokáže vzbudiť emocionálne vzrušenie, ako napríklad strach či preľaknutie, pretože dnešné deti vychované mobilom či televíziou sa už ničoho nezľaknú. Sama som sa presvedčila na nitrianskom predstavení, že to vždy neplatí. Ak je scenár dobre postavený a réžia dokáže zručne využívať divadelné prostriedky, ako je striedanie svetelných efektov a tmy, ostré a nezvyčajné zvuky, nečakané zmeny na scéne atď., tak efekt je zaručený. Detské publikum počas celého predstavenia reagovalo veľmi aktívne a nadšene, vyjadrujúc preľaknutie i strach, účasť na dejových zvratoch a spokojnosť s konečným odhalením tajomstva starého divadla. Remake či rewriting pôvodného textu, použitie anglických mien znamenali pre slovenského príjemcu exotizáciu, nezvyčajné vyznenie textu a zvýšenie atraktívnosti témy. Okrem zábavnosti malo predstavenie i edukačný prvok, keď predviedlo možnosť vyriešenia každej záhady prostredníctvom logického myslenia. Divadelní tvorcovia nezabudli ani na humor, ktorý je vždy soľou zážitku. Tentokrát to bolo napríklad cirkusové šaškovanie robotníkov s rebríkom, ale aj komické výstupy bábok, postáv chlapcov a divadelného strašidla. Sympaticky bol zobrazený svet detí, ich túžby, rozhovory, vzťah k matke i vzájomné vzťahy atď. Neprehliadnuteľná bola pestrá scéna v jej mnohých variantoch i tvary bábok a ich zručné vedenie. Istým nedostatkom sa ukazuje dĺžka predstavenia a nadbytočná bola aj záverečná scéna, kde bábky nahradili živé postavy hercov.

Opäť sa ukázalo, že stojí za to nepodceňovať detského diváka, pretože ten dokáže byť veľmi vďačný, ale  - ak je to potrebné – aj kritický. Vie  odmeniť i potrestať, nudiť sa i baviť sa. Pripútať a zaujať detského diváka je preto veľmi náročná, ťažká a zodpovedná úloha. Divadelná podoba knihy môže k nej prilákať perspektívnych čitateľov v prípade, ak divadelníci či pedagógovia budú o predstavení diskutovať s detskými divákmi, ktorí často hľadajú príležitosť dozvedieť sa niečo vzrušujúce, zaujímavé a zároveň zábavné. A knihy o troch pátračoch im to rozhodne poskytnú.

Ešte viac to platí o knihách pre deti.

Ako môže ilustrácia, čiže vizuálna stránka knihy prilákať čitateľa? Nemám tu na mysli bežnú ilustráciu, ktorá iba spestruje či dopĺňa vyrozprávaný príbeh, no nežije svojim vlastným životom.

Čoraz častejšie v knihách súťaží vizuálna stránka s textom. Hlavne v komerčných vydaniach, ktoré na začiatku 90. rokov zaplavovali slovenské kníhkupectvá a víťazili u detského diváka (často aj vďaka neznalosti rodičov o nebezpečí týchto kníh), samozrejme, na úkor textu. Známe rozprávky sa „scvrkli“ na niekoľko riadkov, ale obrázky boli celostranové, krikľavo farebné a „prirealistické“, aby detského čitateľ okamžite zaujali. Našťastie, v knihách vydávaných v slovenských vydavateľstvách ešte stále žijú domáci ilustrátori-umelci, ktorí pestujú vkus detského čitateľa a vytvárajú umelecké diela, ktoré knihám zabezpečujú čitateľov a často aj ceny v súťažiach o najkrajšiu knihu. A práve v týchto dňoch vychádza ďalšia kniha mladej autorky – autorky textu aj ilustrácie – Petry Baďovej pod krátkym názvom Dom. Jej prvá kniha O dievčatku, ktoré kráča Domov získala ocenenie Najkrajšia detská kniha jesene 2018, ktoré udeľuje medzinárodný dom umenia pre deti a mládež Bibiana a Slovenská sekcia IBBY.

P. Baďová knihu venovala svojmu otcovi a rodine, ktorá v starom dome žila. Starý dom veľmi často svojim myslením i „konaním“ pripomína seniorov. Možno aj preto kniha Dom zaujme hneď na prvý pohľadaj dospelého čitateľa. Jednak svojou vizuálnou stránkou, ale aj témou, ktorá je rovnako zaujímavá pre deti i dospelých. Autorka sa témou bývania či ľudských obydlí zaoberá aj odborne. V roku 2020 vydala knihu Archetypálna estetika obydlí, ktorá jej pravdepodobne poskytla motiváciu k napísaniu knihy Dom, kde sa zaoberá problematikou rodiny, jej existenciou a priestorom, v ktorom žije a ktorý ju spája. Vo všeobecnosti je týmto priestorom dom. V Baďovej knihe však nielen ľudia potrebujú pre svoju existenciu dom, ale platí to aj naopak. Ani dom nemôže žiť bez ľudí. Pre detského čitateľa dom predstavuje „živý predmet“ so zvláštnymi  problémami, názormi, snami, zážitkami atď. Keď ho opustia ľudia, chátra. Vzájomné ovplyvňovanie domu a ľudí odráža reálne plynutie života, čo pochopí predovšetkým dospelý čitateľ. Dieťa to chápe ako rozprávku, podobajúcu sa  andersenovským príbehom o neživých predmetoch.

Pozoruhodná je rozpoltenosť myslenia domu, pripomínajúca smútiaceho človeka. Je zanedbaný a opustený, uzatvára sa do seba, no v spomienkach sa cíti mladý a čistý. Jeho ťažoba a osamelosť sa na ilustráciách vyskytuje viackrát. Dom sa ich nevie a ani nechce zbaviť, hoci sa o to pokúšajú lastovičky, líška i pes. Tieto vzťahy a múdrosť zvierat pripomínajú Malého princa Antoina de Saint-Exupéryho. Líška napríklad domu pripomína, že “...láska je čas, ktorý daruješ“. A tak návrat psa znamená pre dom ďalší začiatok života.

Autorka sa pokúša deti zainteresovať do rozmýšľania nad knihou záverečnými otázkami, ktoré vedú čitateľa k hľadaniu istých súvislostí so známymi rozprávkami či postavami. Na posledných prázdnych stránkach im dokonca ponúka možnosť kreatívneho kreslenia. Takýmto spôsobom je detský čitateľ nútený venovať sa písanému textu, ako aj ilustráciám, ktoré primárne mohli zaujali jeho pozornosť.

Spojenie dvoch diel z rozličného druhu umenia bolo pokusom upozorniť na využitie vizualizácie pri vyvolaní záujmu detského príjemcu o divadlo a knihu (čítanie), a tak rozšíriť jeho rozhľad i vzdelanie a získať všestranný záujem o umenie.