Režisérka, choreografka a umelecká vizionárka, ktorá sa nebojí osloviť detského diváka aj prostredníctvom opery!

V Štátnej opere v Banskej Bystrici ste v roku 2015 režírovali detskú operu Kocúr v čižmách, v marci ste absolvovali váš režijný debut v SND s detskou operou Perníková chalúpka. Pomohla vám skúsenosť spred desiatich rokov pri práci na Perníkovej chalúpke?

Dana Dinková: Detskej tvorbe sa v podstate venujem od svojich umeleckých začiatkov. V roku 2001 som uviedla tanečnú rozprávku sprevádzanú orchestrom Ferdo mravec, potom v roku 2015 to bol už spomínaný Kocúr v čižmách a napokon ďalšia detská opera Malý princ. Všetky tri diela sú stále nav repertoári Štátnej opery Banská Bystrica a sú zakaždým vypredané. Pri inscenovaní Perníkovej chalúpky som už mala teda dostatočne preverené reakcie detí, čo ich nadchne, rozosmeje alebo rozcíti. Najviac mi však pomohla skutočnosť, že som matka dvoch detí a vďaka nim som vždy mala prehľad, čo je pre danú detskú generáciu v tom období najviac „trendy“; zároveň som dôvernejšie spoznala najväčšie problémy detí príslušného obdobia a usilovala som sa na ne poukázať. Nie vždy je totiž to, čo je práve trendy, tá správna a zdravá cesta.

Ako ste sa dostali k realizácii práve tejto opery a čo pre vás znamená tento krok v kariére?

Myslím, že to bol úspech opery Malý princ, ktorý presvedčil bývalé vedenie SND, aby mi zverili do rúk rozprávku. Veľmi úspešne sme s Malým princom hosťovali v Bratislave a napokon aj v Prahe. Neočakávam teraz v mojej kariére nejaký posun, spravila som totiž aj iné diela, ktoré mali u odbornej kritiky či i u divákov ešte väčší ohlas ako Perníková chalúpka. Najväčšou hodnotou je pre mňa pocit, že každou novou premiérou sa sama vnútorne i umelecky posúvam.

Opera má pozitívny ohlas nielen u divákov, ale aj u odbornej verejnosti, mali ste pred jej uvedením v SND rešpekt a pred premiérou trému?

Trému som mala takú istú ako pri ostatných premiérach. Nerozlišujem, či tvorím v Banskej Bystrici, Liberci, Opave a či v Bratislave. Výkon musím pre každé publikum podať rovnaký, ten najlepší.

Predpokladali ste takúto silnú reakciu divákov?

Opera je sama osebe napísaná tak dokonale, že ak sa drží režisér hudby a príbehu, úspech by mal byť zaručený. V tejto opere je všetko, všetko má v nej má svoju logiku a zrozumiteľnosť, čo je pre detského diváka veľmi dôležité. 5. Perníková chalúpka prekvapuje viacerými novinkami, okrem trendových svetelných efektov , je obohatená o tanečné choreografie, čo je najmä pre detského diváka veľkým spestrením.

Ako vnímate spojenie hudby a tanca v opernej réžii a čo to prinieslo vašej inscenácii?

Už od začiatku svojej tvorby rada spájam všetky umeleckého žánre. V prvých rokoch som bola akoby nepochopená a odborná obec mi často vyčítala, že svoje réžie viac „choreografujem“ ako režírujem. Áno, musela som sa naučiť, že všetko musí mať svoju mieru. Keďže ide o operu, tanec musí tvoriť len doplňujúcu funkciu, aby nepreberal pozornosť a nerušil. Ale keďže sú detské opery určené aj pre tých najmenších, ktorých pozornosť by nám mohla kedykoľvek utiecť, niekedy je nevyhnutné dielo viac roztancovať. Istotu v tomto mojom zaužívanom tvorivom princípe som však dostala až v Taliansku, kde som študovala opernú réžiu. Tam ma presvedčili, že pohybová kultúra a jej znalosť patria k mojím prednostiam, a bolo by chybou, keby som to nevyužívala.

Humperdinckova hudba v Perníkovej chalúpke je veľmi charakteristická. Aký dojem na vás zanechala a ako sa to odrazilo na vašom režijnom prístupe?

Hudba bola pre mňa určite najväčšou inšpiráciou. Fascinujeme ma na nej jej dvojakosť. Na jednej strane intenzívna hudba, veľká, až wagnerovská inštrumentácia, a na druhej strane hudba hravá, inšpirovaná vianočnými pesničkami. Práve ono zaujímavé hudobné spojenie urobilo túto operu takou výnimočnou a nesmierne žiadanou. Hudobná rozmanitosť, dotiahnutá dramaturgia a zaujímavé symbolické momenty sú veľkými atribútmi samotnej opery, na ktorých sa výborne stavia. Pri nej som si ešte väčšmi uvedomila, aké je dôležité naučiť deti vnímať svet cez hudbu, lebo v hudbe je všetko. Je to vlastne taký malý vesmír, ktorý je namiesto hviezd plný emóciíi, vďaka hudbe ešte umocnených.

Je podľa vás pre deti v opere najpríťažlivejší vizuálny zážitok, ako svetelný dizajn a scénografia, alebo je kľúčová zrozumiteľnosť príbehu?

Ono to všetko musí ísť ruka v ruke. Ak by sme stavili len na vizuál, deti sa o chvíľu unavia, pretože z filmovej tvorby a z počítačov sú zvyknuté na efektný virtuálny svet, takže nič až také objavné by sme im nepriniesli. Na druhej strane príbeh bez zaujímavej scény takisto nestačí, vizuálne efekty totiž dokážu veľakrát umocňovať emócie príbehu a hudby. Obe zložky sa tým navzájom vhodne dopĺňajú. Scéna v Perníkovej chalúpke je naozaj veľmi sofistikovaná: ocitáme sa v rozprávkovom lese s obrovskými svietiacimi hríbmi, vďaka ktorým nám všetky postavičky v scéne vyznievajú ako maličké rozprávkové bytosti. Ich objem znásobuje pocit samoty v lese i dramatickosť celého príbehu. Divadelné efekty sú stále účinnými technikami na spestrenie tohto sveta fantázie. 8. Aj vďaka Perníkovej chalúpke sa deti prijateľnou formou oboznamujú s operným žánrom, čo ich prirodzene privedie do divadla aj v dospelosti.

Čo by mala opera deťom odovzdať, aby ich zaujala a prinútila /podnietila sa k návratom do divadla?

Predovšetkým zábavnou formou odovzdať ponaučenie do života a pritom v deťoch vzbudiť pocit estetického zážitku, krásna, čiže hodnoty, ktoré akoby sa už vytrácali z ľudskej každodennosti. Niekedy mi pripadá, že ľudia sa dnes hanbia prejaviť svoje emócie, nebodaj to pokladajú za nejakú ľudskú slabosť. Myslím, že je to škoda.

Čo považujete za najdôležitejší cieľ v práci s detským divákom?

Dôležité je poukázať na posolstvo každej rozprávky a tým je víťazstvo dobra nad zlom. Vytvoriť akúsi paralelu k dnešnému svetu, pripraviť deti na dospelácky svet. Napokon tak je to odjakživa: rozprávky nastavujú zrkadlo nám dospelým a pre deti sú vztýčeným prstom smerujúcim do budúcnosti.

Nielen opera, ale všetky umelecké žánre súperia s vplyvom moderných technológií, Myslíte si, že detská opera ešte má potenciál byť konkurencieschopná?

Osobne som vychádzala z dnešnej poetiky animovaných a filmových rozprávok, ktoré sú v súčasnosti veľmi akčné, dynamické, nesú v sebe množstvo znakov dospeláckych vtipov a zábavných situáciíi. Oko dnešného malého diváka je zvyknuté zo sociálnych sietí a z počítačových hier na novodobé trendy, ako je čoraz náročnejšia grafika, veľmi rýchle prestrihy, farebnosť, virtuálna realita. Tomu môže opera veľmi ťažko konkurovať. Úlohou opery však nie je bojovať s konkurenciou novodobých technológií, ale predovšetkým naučiť deti učiť aj iným pohľadom a inému vnímaniu sveta.

Aký je váš prístup k inscenovaniu klasických operných diel, uprednostňujete ich pôvodnú podobu alebo ste otvorená novým, moderným interpretáciám?

Už dlho nerozdeľujem diela na nové a tradičné, ale na dobré a zlé. V prvom rade mi ide o umocnenie autorovej výpovede, jeho odkazu, o nájdenie kľúča, ako podporiť jeho myšlienky za pomoci nových technologických alebo výrazových prostriedkov. Docieliť kvalitný posun je však naozaj veľmi náročné, lebo všetko musí súzvučiť nielen s hudbou, ale i s významom textu. Niekedy je lepšie sa do toho radšej nepúšťať a radšej hľadať inú poetiku.

Súčasné technológie umožňujú rôzne vizuálne experimenty, nestráca sa tým pôvodný zámer libretistov a skladateľov? Plánujete ich viac využívať vo vašej režijnej práci?

Súčasné technológie nevytvárajú samyé osebe režijný zámer, môžu ho len dotvárať. Dielo sa môže niesť v pôvodnej historickej podobe aj v súzvuku s najmodernejšími technológiami, veď často práve vďaka nim možno vykresliť čo najpresnejšiu historickú podobu a umocniť tak celý príbeh (rovnako ako vo filmovom priemysle). Závisí to od toho, v akom kontexte technológiu využívate. Priznám sa, že osobne veľmi rada využívam akékoľvek podnetné technologické novinky.

V roku 2013 ste vyštudovali opernú réžiu na Opera Academy vo Verone u profesora, uznávaného režiséra profesora Gianfrankca de BosioGianfranca de Bosia. Ako si spomínate na štúdium? Nechceli ste zostať v kolíske opery v Taliansku?

Áno, rozmýšľala som, no umenie už dlhé roky všade určitým spôsobom stagnuje. Aj v Taliansku sa porušili stabilné telesá a súbory, vinou toho je tam oveľa menej pracovných možností a o to väčšia konkurencia medzi tvorcami. Jednoducho, už nie je toľko serióznych príležitostí ako kedysi. Dostala som však možnosť robiť asistentku réžie, ale to je úplne iná práca – ja som chcela najmä tvoriť. Radšej som si teda zvolila pracovať na Slovensku a v Česku echách v menších divadlách, no venovať sa priamo réžii.

V našich končinách je to neobvyklé, že sa niekomu podarí vyštudovať réžiu v kolíske svetovej opery, nemali ste ambície presadiť sa aj v zahraničí?

Pre mňa je Taliansko druhým domovom, lebo môj muž je Talian. Syn tam vyrastal do jedenástich rokov, dcéra už síce vyrastá na Slovensku, ale aj tak každé leto trávime v Taliansku. Pravdupovediac, už som unavená z neustáleho cestovania. Pre mňa je vzácnosť byť doma a od toho sa odvíjajú aj moje ambície, ktoré už veru nesmerujú do zahraničia.

Ako si spomínate na maestra Gianfranca de Bosio? 

Bola som s ním v kontakte aj po skončení štúdia, dokonca som ho nahovorila, aby prišiel do môjho domovského divadla, do Štátnej opery Banská Bystrica, režírovať operu Maria Stuarda. Pamätám si, že sa mu práca v Bystrici sa mu veľmi páčila, bol totiž zvyknutý pracovať len na veľkých scénach, naša scéna ho oslovila pre jej kontakt a komunikatívnosť s divákom. Maestro už síce nie je medzi nami, ale spomienky na štúdium vo Verone pod jeho vedením mi ostanú na celý život.

Prezradíte nám vaše obľúbené operné inscenácie a trojicu obľúbených operných režisérov...?

 Ono sa to počas mojej tvorivej práce neustále obmieňalo a obmieňa. Potešila som sa réžii napríklad od Damiana Michieletteho, Petra Konwitschneho, ale i Kirilla Serebrennikova. A opier mám obľúbených viac: Janáčkovu Káťu Kabanovú alebo Jej pastorkyňa, takisto si rada vypočujem i pozriem Ponchielliho La Giocondu, Pucciniho Bohému, ale i Wagnerovho Lohengrina či Verdiho Falstaffa.

Čo vás čaká v novej divadelnej sezóne 2025/26?

Nesmierne sa teším na prácu na Mozartovej Figarovej svadbe v mojom domovskom divadle, v Štátnej opere Banská Bystrica.

Ďakujeme za rozhovor!