Od Alžbetky k Else, alebo, nečakaná premena našich rozprávok

Od Alžbetky k Else: Nečarovná premena nás a našich rozprávok

Animované filmy ako Ľadové kráľovstvo ponúkajú atraktívnu a vizuálne strhujúcu grafiku s farbami, dynamickými akčnými scénami a špeciálnymi efektmi. Naše deti sú prirodzene priťahované k niečomu, čo je rýchle, farebné a dynamické. Naopak, Jakubiskova Perinbaba má menej strihov, tradičný štýl kamery, pomalšie tempo a menej strhujúce a napínavé scény, ktoré môžu dnešným deťom pripadať  nudné.

Takzvané disneyovky, prípadne moderné animované rozprávky ako Navlásku majú chytľavé a moderné rytmické piesne (Let It Go z Ľadového kráľovstva sa stala celosvetovým hitom), ktoré deti rady spievajú a tancujú na ne. Hudba v slovenských filmoch je prekrásna, ale častejšie pripomína skôr ľudové piesne s archaizujúcimi textami, ktoré môžu byť menej zapamätateľné.

Čo však môžeme považovať za kľúčový rozdiel je, že Shrek, Chicken Run alebo aj krátke rozprávky typu Shaun the Sheep obsahujú dvojúrovňový humor – niečo pre deti (situačný, priamočiary humor) a niečo pre dospelých (skryté odkazy, irónia). Takýto humor baví celé rodiny, aj rodičia radšej s deťmi pozerajú rozprávkové filmy, na ktroých sa sami zasmejú. Najmä produkcia dvoch najväčších štúdií , Disney (Ľadové kráľovstvo, Leví kráľ, Zootopia) a Pixar (Toy Story, Hľadá sa Nemo, V hlave, Coco) je známa nielen inovatívnymi témami, ale aj emocionálne hlbšími príbehmi, ktoré zároveň ponúkajú aj humorné odľahčenia. Slovenské rozprávkové filmy, vrátane súčasných ako Zakliata jaskyňa Mariany Čengel Solčanskej (2022), odkazujú na mystickú atmosféru slovenského folklóru, mávajú vážnejší, symbolický, hlboko citový až moralizujúci tón, ktorý môže pôsobiť zastaralo a didakticky.

Pre každého diváka, detského alebo dospelého, sú v príbehu dôležité presvedčivé a autentické postavy. Postavy v rozprávkach DreamWorks Animations (Shrek, Ako si vycvičiť draka, Kung Fu Panda, Krúdovci)  nie sú dokonalými hrdinami a hrdinkami – majú chyby, telesné nedokonalosti, učia sa na vlastných skúsenostiach, a ich príbehy sú emocionálne intenzívne. Napríklad Elsa z Ľadového kráľovstva nie je tradičná pasívna princezná, ale mladá žena, ktorá sa snaží prijať vlastnú identitu. Aj v rozprávkovom príbehu ako si vycvičiť draka sa detský divák ľahko identifikuje s hrdinom Štikútom, ktorý je iný ako jeho komunita, je fyzicky slabší, rád premýšľa, je citlivý. Na rozdiel od Popolvára, ktorý tiež radšej trávi čas osamote, ale musí dokazovať svoje hrdinstvo tradičným hrdinským prístupom, sa Štikút vydáva inou cestou. Skúma, či je a chce byť tým, ako ho vidia iní alebo chce byť sám sebou, skúša svoje vlastné postupy. Oba prístupy, aj Štikútov aj Popolvárov, sú inkluzívne, citlivé a prekonávajú rozdiely generačné a druhové (zviera-človek, monštrum-človek), ale v prípade Štikúta je zdôraznená a artikulovaná téma empatie, kým u Popolvára vníma čitateľ skôr tému podmienenej lásky, podmieného hrdinstva. Iba ak splníš to alebo toto, budeš milovaný.

Staršie slovenské rozprávky sa viac držia archetypálnych postáv (múdry kráľ, chamtivý kráľ, nevinná princezná), čo je pochopiteľné a  hlboko symbolické v rámci tradičného kultúrneho kontextu. Už socialistické apropriácie sploštili symbolickú hĺbku rozprávok, obrali deti o spirituálnu vrstvu pôvodných rozprávok a tak zúžili možné interpretácie tak, aby vyhovovali vtedajšej ideológii. Súčasné deti čelia novým psychologickým výzvam a nepoznaným prekážkam a potrebujú hrdinov, s ktorými zdieľajú výzvy súčasného sveta.

Ale menšia popularita slovenských filmových alebo textových rozprávok je spôsobená aj marketingom.

Deti sú omnoho menej vystavené slovenským rozprávkam, či už v čítanej alebo filmovej podobe. Disney, Pixar a DreamWorks majú masívne marketingové kampane, ich motívy a postavičky z ich filmov sú doslova všade – na hračkách, oblečení, vo videohrách, na potravinách. Slovenské rozprávky túto všadeprítomnosť nemajú, a preto sú deťom menej na očiach a ešte menej v ušiach. Ale múdrosť, hodnoty a pokoj v tradičných rozprávkach by sa mohli aspoň počas Vianoc vrátiť k deťom a k nám. Ak chceme, aby deti poznali aj Dobšinského, prípradne Grimmovcov a Charlesa Perraulta alebo starších zberateľov rozprávok, čítajme im nové spracovania pôvodných textov, aby ľahšie porozumeli jazyku aj krásnym súčasným ilustráciám. V minulom roku vyšiel najnovší výber od Pavla Dobšinského, Rozprávky Pavla Dobšinského, ktorý prerozprávala Elena Slobodová a ilustroval Vladimír Král z vydavateľstva Ikar. Každá generácia slovenských detí si zaslúži svojho Dobšinského.

Zmeny v spoločnosti a kultúre sa zreteľne premietajú do moderných rozprávok. To je vlastne prirodzený proces, rozprávky sa takto vyvíjali a ústne upravovali až pokiaľ neboli zapísané a zakonzervované v zbierkach ich editorov. V tradičných rozprávkach často dominovali hodnoty ako pokora, úcta k prírode, trpezlivosť a vernosť tradíciám. Súčasné rozprávky zdôrazňujú osobnú autonómiu, odvahu byť sám sebou a vedomé spracovávanie vlastných vnútorných konfliktov, ukazujú, že postavy nie sú iba dobré alebo iba zlé, že majú rôzne motivácie.

Zatiaľ čo v tradičných rozprávkach hrdinovia často dosiahli šťastie cez pomoc druhých (nadprirodzené bytosti, čarovné predmety, zvierací pomocníci), v súčasných rozprávkových príbehoch sa rieši aj sebaprijatie, zdokonaľovanie svojich zručností a práca na svojich vlastných slabostiach.

Čo je krásne na tradičných rozprávkach, že veľmi zdôrazňujú význam komunity a vzťahov – pomoc chudobnému, ochranu rodiny alebo dediny, rešpektovanie starších a rešpektovanie prírody. Moderné rozprávky, v súlade s individualistickejším svetom, stavajú na tom, ako je každý zodpovedný za svoj vlastný osud, aj keď to znamená ísť proti prúdu. Neznamená to ale, že hrdina je osamotený vo svojej túžbe po lepšom svete a čistej prírode, často si hľadá priateľov, ktorým je verný, a to to majú tradičné aj nové rozprávky určite spoločné.

Feministická metóda kedysi kritizovala rozprávky, v ktorých mali ženské hrdinky pasívnu úlohu (čakajú na záchranu, reprezentujú krásu, dobrotu, trpezlivosť a poslušnosť), zatiaľ čo muž je ten, kto "koná". Avšak ani toto neplatí pre všetky rozprávky Grimmovcov, Dobšinského či Charlesa Perraulta: aj u nich nájdeme odvážne, múdre záchrankyne súrodencov a milencov. Pravdou je, že súčasné rozprávky majú iné rodové dynamiky – Elsa, Moana, Rapunzel aj Merida sú aktívne a dobrodružné mladé ženy, ktoré preberajú kontrolu nad svojím životom a odvážne čelia veľkým výzvam, sú nielen krásne, sú aj umelkyne (ako Rapunzel v Navlásku) alebo sú v verejnej politickej pozícii (Elsa v Ľadovom kráľovstve). Čo je možno ešte dôležitejšie, že vidíme aj citlivejších a zraniteľnejších mužských hrdinov, ako je napríklad Kristoff z Ľadového kráľovstva.

Zatiaľ čo v tradičných rozprávkach je zlo často zjednodušené a kumulované v jednom monštre alebo osobe (čarodejnica, zlý kráľ, drak), moderné rozprávky ukazujú zlo v jeho komplexnosti. Antagonisti majú pochopiteľné motivácie a hlbšie príbehy – napríklad čarodejnica z Maleficent nie je len zlá, ale aj zranená a nepochopená a Popoluškina macocha, ktorú hrá Cate Blanchett v najnovšej verzii Walt Disney Studios Motion Pictures, mala ekonomicky veľmi krehkú a existenciálne ohrozenú pozíciu, čo ju nútilo zabezpečiť sa (aj keď na úkor Popolušky).

Moderné rozprávky reflektujú aktuálne spoločenské výzvy, ako je ochrana životného prostredia (Moana), diverzita a tolerancia (Encanto), alebo mentálne zdravie (V hlave). Tieto témy učia deti o svete, v ktorom dnes žijú, a o dôležitosti aj naliehavosti riešenia vlastných psychologických, ale aj globálnych problémov. Múdrosť a pokoj tradičných rozprávok majú svoje miesto, lebo nám pripomínajú trvalé hodnoty a súčasné rozprávky reagujú na nové, meniace sa vlastnosti a zručnosti, ktoré dnešná generácia detí potrebuje – schopnosť prispôsobiť sa zmenám, spracovávanie vlastných emócií a rešpekt k rozmanitosti, tolerancia menšín, pochopenie, že človek nie je pán prírody, ale jej krehká súčasť.

Katarína Labudová