Osud i príroda ma ignorujú. Preto maľujem stromy inou farbou

Modrý strom je vyjadrením skôr ľudskej než prírodnej drámy, potvrdzuje arteterapia farbami.

Rôznofarebné prírodné javy, jesenná či zimná krajina vyvolávajú v človeku farebné dojmy – dajú sa smelo prirovnať k pôsobeniu hudby. Aj preto je pre arteterapeutov dôležité, aby každý človek poznal svoju farbu. Vyjadrenie emócií cez farby je súčasťou ich práce s klientmi. Stretávajú sa pri nich s dôležitými otázkami, na ktoré hľadajú odborné odpovede. Napríklad, akú farbu použije človek ako projekciu svojej choroby, alebo či je modrá farba naozaj výrazom traumy zo straty rodinného bezpečia.

Farby a farebné kombinácie majú psychologický, estetický a kultúrny kontext, pôsobia na každého individuálne. Ich vplyv na psychické aj fyzické zdravie človeka skúmali odborníci z oblasti vedy aj umenia z hľadiska rôznych profesií: venovali sa im fyzici, lekári – najmä neurológovia, ale aj filozofi, umelci či pedagógovia a v neposlednom rade arteterapeuti. Medzi najvýznamnejšich patria J. W. von Goethe, Isaac Newton, Arthur Schopenhauer, Johannes Itten, Oliver Sacks, Christa Muths, Jan Baleka.

Vďaka ich výskumom napríklad vieme, že v starých eurogermánskych jazykoch neexistoval pre farbu žiaden výraz. Viacerí z nich (Muths, Sacks) tak vyslovili hypotézu, ktorá predpokladá, že ľudstvo sa muselo naučiť rozoznávať, respektíve pomenovávať farby tak, ako sa ich učí rozpoznávať a pomenovávať malé dieťa. Sacks píše napríklad o „Homérovom farebnom videní”, kde si všíma, že Homér používal príklady farebných opisov prírody v podobe veľmi nezvyčajných prirovnaní, napríklad more mu pripomínalo tmavočervené víno. Alebo približuje kultúru Aryanov (okolo roku 1500 pred n. l.), kde sa nerozlišovalo medzi modrým nebom a zelenými stromami, všetko bolo opísané ako čierne.

Prvou historicky pomenovanou farbou bola červená, po nej nasledovali čierna a žltá. Starovekí Gréci ešte nerozlišovali medzi červenou, zelenou a modrou farbou, boli údajne „modroslepí“. Fyziológovia dnes poukazujú na súvislosť medzi krátkovlnnými farbami, medzi ktoré patrí aj modrá, a citlivosťou na ňu vo vývoji vnímania farieb (Baleka, 1999). Modrá napríklad chýbala aj v Biblii a bola poslednou z farieb, ktorú si človek uvedomil.

Používanie farieb v starých kultúrach
V Egypte boli stavby a hroby pomaľované čierno, červeno, žlto, zeleno a modrofialovo. Egypťania však pomaľovávali nielen veci, ale aj sami seba. Červená farba znamenala víťazstvo, život. Biela svätosť, čistotu. Zlatá slnko. V kombinácii s modrou bola kozmickým spojením. Čierna farba asociuje s temnotou, smrťou, negatívnymi javmi, ale aj s časom.

V hinduizme bola farbou bohyne Kálí. Farbou smrti v čínskej kultúre je naopak biela. Všetky kultúry si vážili modrú farbu, ako farbu hĺbky, nekonečna, pokoja a milosti. Zelenú vnímali ako farbu spojenia s prírodou, nesmrteľnosti, nádeje, na druhej strane však aj ako farbu nezrelosti. Zelená je zároveň svätou farbou islamu.

Farba ako vlnová dĺžka
Farby vznikajú, keď sa svetlo stretne s matériou a odráža sa od nej. Toto odrazené žiarenie závisí od vlnovej dĺžky, zachytenej ľudským okom, ktorú vníma ako určitú farbu. Isac Newton v roku 1666 dokázal, že biele svetlo sa skladá z rôznych farieb. Viedol ho cez prizmu (trojboký hranol) a rozložil ho na farby dúhy: červenú, oranžovú, žltú, zelenú, modrú, indigo a fialovú. V roku 1900 nemecký fyzik Max Planc vyvinul kvantovú teóriu svetla.

V roku 1905 Albert Einstein doplnil, že svetlo má dvojakú povahu, správa sa ako vlna aj ako častica. Každá farba spektra má svoju vlnovú dĺžku. Podľa Newtona je medzi vlnovou dĺžkou a farbou nemenný vzťah. Informácie o vlnovej dĺžke sa prenášajú zo sietnice do mozgu a tam sa menia na farbu.

Oko človeka je komplikovaný mechanizmus tyčiniek a čapíkov, pomocou ktorých farby vnímame. Asi osem percent mužskej populácie trpí takzvanou farbosleposťou (achromatizmom), neschopnosťou rozlišovať niektoré farby a ich odtiene. Americký neurológ Oliver Sacks (Sacks, 1995) opisuje prípad muža, „farboslepého maliara“, ktorý stratil schopnosť vnímať farby po úraze hlavy. Demonštruje takto svoje tvrdenie, že vnímanie farieb sa deje aj v mozgu, nielen v oku.

O svojich pocitoch vnímania farieb farboslepý maliar hovorí: „Vidím svet v tieňoch, ktoré normálne vnímajúci ľudia označujú ako čierne, sivé a biele farby. Moja subjektívna spektrálna citlivosť je podobná citlivosti čiernobieleho filmu. Farbu označovanú ako červenú vnímam ako veľmi tmavú sivú, skoro čiernu i vo veľmi jasnom svetle. V sivej škále sú modrá a zelená strednosivé. Žltá sa mi javí ako svetlá sivá, ale nesplýva s bielou. Hnedú a oranžovú vnímam ako svetlosivú.“

Obrázky Body image majú každý svojho autora i svoj príbeh a diagnostiku. Kombinácie červenej a zelenej farby je projekciou týrania alebo zneužívania. Čierna výplň celej postavy je od depresívneho autora. Modré telo s červenými krížnymi tvarmi je od telesne týraného chlapca. Postava žlto-modrá je od dieťaťa z detského domova, telesne postihnutého, citovo deprivovaného, navyše sexuálne zneužívaného vychovávateľom.

Farby ako reč univerza
Niektorí terapeuti nazývajú farby „rečou univerza“ (Muths, 1991) a sú presvedčení, že farby majú liečivý efekt v oblasti telesnej, duchovnej aj v oblasti emócií. Nová technika merania teploty častí ľudského tela, nazývaná termografia, umožňuje teplotu nielen odmerať, ale i farebne znázorniť. Časti tela napadnuté rakovinou sa javia červenšie ako zdravé, pretože majú zosilnené vyžarovanie tepla. Je známe, že deti s onkologickými ochoreniami často lokalizujú vo svojej kresbe nádor tak, že ho v kresbe postavy nevedome vyznačia červenou alebo fialovou farbou.

Terapeutka Susan Bachová, ktorá celoživotne pracovala s chorými deťmi – je presvedčená, že nádor dieťa vyfarbí červenou a fialová farba na ľudskej postave značí epilepsiu. Táto autorka tiež uvádza diagnostické aspekty farebného videnia u detí s rôznymi závažnými poškodeniami orgánov. Podľa nej sú dokonca citlivejším ukazovateľom aktuálneho zdravotného stavu dieťaťa než mnohé medicínske vyšetrovacie metódy použité pri diagnostike a načrtnutí prognózy.

Vo vlastnej praxi arteterapeutky som zaznamenala podobnú farebnú škálu, teda červenú a fialovú ako frekventované farby použité na chorobou zasiahnutých miestach tela kresliaceho dieťaťa či dospelého, ak išlo o kresbu ľudskej postavy alebo tzv. body image – predkreslenej siluety ľudskej postavy.

Farba ako indikátor emócií
Farba v arteterapii reprezentuje intenzitu a stav emočného života. Počas rokov práce na poli arteterapie som sa stretla s nezvyčajným používaním modrej farby u detí staršieho školského veku a u adolescentov, ktorí prežili traumu v súvislosti so stratou matky. Deti vyrastajúce v detských domovoch kreslili stromy modré.

V tejto súvislosti sú z hľadiska histórie umenia zaujímavé obrazy talianskeho renesančného maliara Fra Angelica, ktorého stromy na obrazoch sú tiež modré. Z jeho životopisu je známe, že vyrastal ako sirota, bez matky.

Použitie modrej farby bizarným spôsobom interpretujem v tejto súvislosti rovnako, a síce ako snahu maliara (dieťaťa) o zaujatie diváka, potrebu naznačiť svoju prežitú traumu súvisiacu so stratou rodinného bezpečia.

Nevedomky a neverbálne tak hovorí: “Osud i príroda ma ignorujú, mám iné detstvo ako väčšina mojich rovesníkov, ja teda budem ignorovať prírodu a budem maľovať stromy inou, nie reálnou farbou, nie takou, akú v skutočnosti majú, alebo ako ich maľujú iné deti.“

Túto interpretáciu potvrdzuje nepriamo aj Baleka (1999), keď píše, že modrá viaže na seba „existencionálnu úzkosť (s. 169) a je cítená ako ochranná, materská, telesná a existencionálne úzkostná“. Ďalej píše o tom, že Charles Baudelaire vyslovil želanie, aby „lúky boli červené, rieky zlatožlté a stromy biele a stromy modré, príroda je bez fantázie…“ a domnieva sa, že Mondrianov Modrý strom je vyjadrením skôr ľudskej ako prírodnej drámy. Ďalšiu analógiu použitia modrej ako kľúčovej farby v súvislosti so stratou matky možno sledovať v sérii obrazov Spomienky na mamičku od českého maliara Františka Ronovského.

Čo hovoria testy
Farebný test, takzvaný KTC (kvinterncolor) vyvinul český arteterapeut M. Kyzour. K validizácii a k meraniu je v rovnakom pomere, ako sa má k týmto činnostiam psychoanalýza. Hoci KTC nie je testom v pravom slova zmysle, je overený autorom a jeho žiakmi na stovkách prípadov. „Nie je možné ním merať, len posudzovať mieru.“ Ide o farebné body, farebnú sebaprojekciu. Posudzuje sa najmä vzájomný vzťah farieb a ich priestorové rozčlenenie. Poskytuje možnosti pracovnej hypotézy na úvahy o dynamike pôvodnej rodiny a o chybných vzorcoch správania nacvičených v detstve a v dospievaní a aplikovaných v neskoršom veku.

KTC nie je sám osebe terapeutickou metódou, má najmä diagnostickú funkciu. Je anamnesticky zhustenou výpoveďou o emočnom poli pacienta, určitých vzorcoch jeho komunikácie a prípadnej absencii rodičovských autorít, eventuálne o identifikácii s nimi. Slúži ako doklad terapeutickej účinnosti, ktorá spočíva vo výtvarnej činnosti, resp. v jej interpretácii, alebo slúži ako východisko pre interpretáciu. (Kyzourová, 2002) Česká arteterapeutka Slámová (in Současná arteterapie v České republice a v zahraničí, 2000) uvádza zaujímavé pozorovanie farebného vyjadrenia u pacientov s poranením mozgu.

Uvádza, že takíto pacienti preferujú farebné kombinácie čierno-zelené, teda používajú deprivačnú kombináciu zašpinených studených farieb. Táto kombinácia podľa spomínanej autorky vyjadruje regres a zároveň negativizmus, pretože pacient regres ťažko znáša. Vo svojej praxi som sa stretla s dominanciou zeleno-čiernej kombinácie v maľbách 7-ročného autistického chlapca. Iný môj 15-ročný klient s autistickým spektrom osobnosti preferuje ružovú farbu.

Rôzne farby evokujú u jednotlivca špecifické emotívne, ale aj kognitívne asociácie. Kognitívne odpovede na farebné podnety zahŕňajú napríklad tie objekty a situácie, ktoré sa nám vryli hlboko do pamäti a sú spojené s farebným zážitkom. Stáva sa, že máme averziu k niektorej farbe a nevieme racionálne vysvetliť dôvod tejto averzie. Je možné, že je spojený s nejakým zabudnutým zážitkom, s „farebným pocitom“, pamiatkou a ostal v našom podvedomí hlboko uchovaný. Stáva sa často, že takéto averzie k farbám a najmä ich dôvody či racionálne zdôvodnenia sa odhalia práve na arteterapeutických stretnutiach. (Viac v publikácii Arteterapia – zá/úžitkové umenie.) Použitie farieb v arteterapii môže facilitovať vynáranie potlačených spomienok. Farba reflektuje iracionálne, nevedomé vrstvy osobnosti človeka. Týrané, depresívne alebo traumatizované deti i dospelí často odmietajú použiť akúkoľvek farbu okrem čiernej.

Bizarné nie je vždy patologické
Ďalším typom testu je farebný test podľa Luschera, postavený na predpoklade, že človek reaguje na farby podľa nevedomých zákonitostí a môžeme ho analyzovať podľa takýchto špecifických reakcií. Farba je teda v arteterapii chápaná ako indikátor emócií (čierna alebo tieňovanie sú projekciou strachu, neznáma, projikujú čierne myšlienky). Samozrejme, v hodnotení použitia farieb je dôležitý vek dieťaťa, lebo príliš malé deti sú v tomto smere nekonvenčné a bizarné použitie farieb u nich nemožno považovať za patologické alebo diagnosticky významné.

Deti v najranejšom veku používajú farby len ako hru. Až okolo 6. roku začne dieťa používať farby „správne“. Farba teda môže byť posudzovaná ako emocionálne významná až v detskom veku okolo 7. – 8. rokov.

Tretí typ testu možno vykonať takzvanou arteterapeutickou metódou takzvaného sebaodhalenia cez farebnú techniku (v origináli the Self – Revelation Through Color – SRTC). Pochádza od izraelských arteterapeutiek Rachel Lev-Wiesel a Shir Daphna-Tekoha a predstavuje spôsob, pri ktorom má klient symbolicky farebnými vrstvami pomocou pasteliek znázorniť seba, svoj vnútorný svet, obranné mechanizmy a vzťahy s významnými osobami, akoby postupne odlupoval ochranné vrstvy cibule. Potom má verbálne doplniť svoje farebné odhalenie. Klient má začať od najvnútornejších vrstiev až po tie najvrchnejšie. Každá použitá farba má asociovať s určitým pocitom a nadväzovať na významnú situáciu v jeho živote.

Zážitok z umazania a experimenty
Pogády a kolektív (1993) uvádzajú preferencie farieb u detí do desiatich rokov. Chlapci v tomto veku uprednostňujú červenú, žltú a modrú. Dievčatá v tom istom veku červenú, fialovú, žltú a modrú. Vo vekových kategóriách nad desať rokov sa škála poradí rozširuje: u chlapcov je to červená, zelená, žltá, modrá, fialová a u dievčat červená, fialová, žltá, zelená, modrá. Ten istý autor uvádza, že pri výbere farieb hrá úlohu nálada, osvetlenie miestnosti a farba jej stien. Švancarová a Švancara (In: Pogády) prezentujú názor, že menšie deti majú sklony k farebnej samoúčelnosti, u starších detí farba slúži dynamike deja.

V. Lowenfeld tvrdí, že použitie farieb u štvor- až sedemročných detí môže byť vzrušujúcim zážitkom – používajú farby pre takzvaný zážitok z umazania. Deti od siedmich do deviatich rokov však už objavujú vzťah medzi farbou a objektom. Často opakujú tie isté farby pre tie isté objekty. Je to súčasť vývinu detského myslenia. Dieťa vtedy už vie zoskupovať veci do tried a generalizovať. Vie odpovedať, akej farby je nebo, akej tráva.

Okrem toho si začína individuálne spájať farby s niektorými objektmi podľa vlastnej skúsenosti. V tomto veku začínajú deti experimentovať s miešaním farieb. Vo veku deväť až dvanásť rokov sa odpútavajú od rigidných schematických vzťahov, sú schopné vytvárať bohaté farebné odtiene, napríklad odlišujú modrú na nebi a v jazere alebo odtiene zelenej, ktoré sú iné na strome a na tráve.

Tmavé, sýte, divoké, teplé
Dlabačová (In: Pogády, 1993) skúmala farby v obrázkoch anxióznych detí. Konštatuje prevládajúcu jednofarebnosť kresby, najmä tmavé odtiene, sýte farby najmä vo veľkých plochách, úsilie pomaľovať čo najväčší priestor, farebné šrafovanie prázdneho priestoru. Siegel súčasný americký lekár, ktorý pracuje s onkologickými pacientmi, poukazuje na používanie červenej farby v maľbách svojich klientov. Jasnočervený dom s kruhovitými oknami symbolizuje pokročilú rakovinu konečníka. Samotný dom pripomína ľudskú panvu a má análny otvor, vaginálny otvor a anurovaskulárne otvory.

Americká arteterapeutka Wadesonová (1980), ktorá pracuje s dospelými psychiatrickými pacientmi, uvádza pri charakteristických znakoch malieb manických pacientov používanie „divokých“ (wild) a „teplých“ (hot) farieb. U depresívnych pacientov sú to, naopak, tmavé, temné farby alebo neprítomnosť, nedostatok farebnosti, signalizuje nízky energetický náboj pacientov.

Je dôležité všímať si, aké farebné kombinácie či konštelácie farieb klient používa. Napríklad čierna a červená vyjadrujú svojou kombináciou hnev, ale aj depresiu, červená so zelenou konflikt (často sa vyskytuje napríklad v kresbách týraných detí). Fialová v kombinácii so žltou navodzujú pocit harmónie, podobne modrá s oranžovou.

Čakajú, že ich objavíme
Medzi farbami, podobne ako medzi ľuďmi, existujú rôzne vzťahy. Tie, ktoré sme si na počiatku vekov uvedomili a pomenovali, robia náš svet evidentne krajším, pestrejším a veselším. Existuje hypotéza, že ľudstvo ešte stále neobjavilo celú šírku vesmírnej farebnosti, lebo naše telesné danosti sú limitované a v našej realite nie sme schopní všetky farby vnímať. Stále čakajú, že ich objavíme a pomenujeme.

Biela
Symbolizuje čistotu a jasnosť, ale aj nevinnosť a naivitu. Je farbou noviciek v kláštoroch, ale aj farbou sterility a kapitulácie. Ak niekto preferuje ustavične bielu farbu v oblečení, najmä v staršom veku, môže to signalizovať jeho nezrelú osobnosť alebo inklinovanie k perfekcionalizmu. Ak niekto dopĺňa bielou iné farby, ide skôr o vyrovnanú osobnosť, ktorá pôsobí v komunite integrujúco. Biela predstavuje jednotu (sú v nej obsiahnuté všetky farby). Je farbou panenstva, ale aj semena, predstavuje plodnosť, ale aj smrť. Biely je popol – v tomto význame podľa Fincherovej (1997) biela predstavuje „psychologický krst ohňom, keď si je človek vedomý svojho transpersonálneho, večného či nesmrteľného aspektu“. V praxi sa mi mnohokrát ukázalo, že týrané deti maľovali bielou farbou na biely podklad. Tento fenomén vysvetľuje Kellogová (in Fincher, 1997) nasledovne: ak je biela použitá priamo na biely papier, môžeme tento jav interpretovať ako potláčanie, ukrývanie niečoho vo svojom vnútri, alebo ako nechuť prijímať pocity tela.

Čierna
Je opakom bielej, je farbou tajomna, smútku, askézy. V spojení „čierna ovca“, „čierny Peter“, „čierna mágia“ nadobúda jednoznačné významy. Používanie výhradne čiernej farby vo výtvarnom prejave najmä u detí obyčajne signalizuje prežitú traumu, depresiu. Čiernu farbu však vo veľkom obľubujú tínedžeri, ktorí sa začínajú zaujímať o existencionálne témy, tému zmyslu života. Čierna farba v podobe väčšej či menšej škvrny sa objavovala pravidelne v kresbách 9-ročného dievčatka, u ktorého bol v dvoch rokoch diagnostikovaný diabetes melitus. Evidentne to vyplýva z malieb, ktoré jej matka odkladala od útleho veku. Dievča tak reflektovalo svoju celoživotnú záťaž či stigmu a pocit existencionálneho ohrozenia, ale aj svoj reálny vizuálny problém videnia čiernej machule počas hypoglykémie.

Červená
Červenú farbu obľubujú vo svojich maľbách najmä hyperaktívne, ale aj agresívne deti. V mladšom veku je to farba, ktorú všetky deti rady preferujú. Červená podporuje sexualitu. Je farbou vitality, sily, života, revolúcie, požiaru.

Ružová
Je farbou nezrelosti alebo naivity. Ružová v kombinácii s čiernou môže signalizovať negatívny pocit zo seba samého. (Kellogová, in Fincher, 1997) Zároveň je to farba tela. V maľbách ju používajú ľudia s fyzickými príznakmi spôsobenými chorobou alebo stresom. Rady ju používajú ženy v tehotenstve alebo v čase menštruácie.

Modrá
V arteterapii je jednou z najvýznamnejších farieb. Nesie v sebe aj veľmi protikladné významy. Patrí k chladným farbám. Je farbou mora a neba, farbou konzervatívnosti a povinnosti, ale aj farbou sebapozorovania. V psychoanalytickom kontexte asociačného reťazca modrá voda – plodová voda je materskou farbou. Väčšina madon z histórie umenia sa zobrazuje v modrom plášti. Ako veľmi významná sa javí v kontexte diagnostických možností farieb, najmä ak je použitá bizarne, na miestach, kde je nezvyčajná (modrý strom, modrá ruka trestajúceho otca). Upozorňuje terapeuta na prežitú traumu v súvislosti s rodinou. V psychoanalytickom kontexte vyjadruje vzťah s matkou. Modrá môže disponovať studenými či teplými odtieňmi.

Žltá
Je farbou ľavej hemisféry, stimuluje ju. Žltá na cestách je farbou varujúcou pred prekážkou alebo príkazom. Odborníci upozorňujú, že by sa ňou nemali často obklopovať ľudia intelektuálne príliš aktívni. Je vhodné indikovať ju najmä mentálne hendikepovaným deťom. Ľudia preferujúci žltú farbu bývajú jasní myslitelia. Žltá podporuje duševnú kapacitu človeka. Patrí medzi teplé farby a je jednou zo základných farieb. V psychoanalytickom kontexte je farbou otca, táto symbolika sa odvíja z dávnej minulosti – v egyptskej mytológii a farebnej symbolike pochádza od zlatého, žltého boha Slnka, muža, vládcu a otca všetkého živého. Odpor k žltej môže signalizovať strach alebo neschopnosť pohľadu do svojho vnútra. Vo svojom výskume používania farieb mám aj obrázok 6-ročného amerického chlapca, ktorý nakreslil továreň na jed. V potrubiach prúdi tekutina, ktorá má citrónovo-žltú farbu, predstavuje niečo závadné, nebezpečné, zapáchajúce a odpudivé.

Zelená
Je farbou rovnováhy medzi modrou a žltou. Podporuje nervový systém. Pôsobí upokojujúco, podobne ako bledomodrá. Často je farbou oblečenia lekárov na operačnej sále. Symbolizuje nádej a pokoj. Je to farba ľudí so silným sociálnym cítením. Veľa zelenej však môže spôsobovať depresívne efekty, napríklad u vojakov. Ako uvádzajú americkí arteterapeuti a potvrdil to aj môj výskum, deti týrané a sexuálne zneužívané často používajú zelenú v kombinácii s červenou. Často sa to deje v bizarných kombináciách ako červeno-zelený dážď, červeno-zelené oči, červeno-zelený dom.

Sivá
Nazýva sa aj upírom farieb. Znižuje intenzitu farby vedľa nej ležiacej, je farbou kompromisu medzi bielou a čiernou. Inklinujú k nej ľudia s tendenciami uštvať sa v práci, workoholici. Spolu s čiernou a hnedou farbou je ju často používajú vo svojich maľbách deti v detských domovoch a depresívni klienti, ktorí prežili traumu.

Hnedá
Je jednou z rudimentálnych farieb, je to farba zeme, pokory, askézy. Hnedá je farbou solídnych, trpezlivých, spoľahlivých a silných jedincov. Preferujú ju ľudia berúci na seba prácu a zodpovednosť, ktorú nechce nikto iný prijať. Sú to ľudia pevne stojaci na zemi a schopní dobre hospodáriť s peniazmi, často pomáhajúci neprivilegovaným ľuďom. Hnedá uzemňuje. Hnedé sú habity františkánskych mníchov. Majú ju však v obľube aj depresívni ľudia. Na druhej strane „byť hnedý“ môže znamenať aj sympatie k fašistickej ideológii, čo napríklad dokazujú uniformy Hitlerových oddielov SA.

Fialová
Je farbou spirituality. Goethe asocioval túto farbu so strachom zo zániku sveta. Mnohí autori si ju spájajú so smútkom a utrpením (fialové stuhy na smútočných vencoch). V kresťanskej cirkvi je to farba pokánia. Schillig (1999) uvádza, že podľa výskumov v Nemecku túto farbu preferujú pri oblečení starší ľudia.

Purpurová
Je farbou pompy a farbou cisárov. Byzantskí cisári sa rodili do takzvaných purpurových sál, takto ich mala farba sprevádzať už od prvých sekúnd života a determinovať ich výnimočnosť. Purpurová bola najdrahším farbivom, preto si ho mohli dovoliť len tí najbohatší – vladári. Vyrábalo sa zo samičiek morských organizmov veľmi nákladným spôsobom.

Oranžová
Vzniká zo žltej a červenej. Symbolizuje životnú energiu (sexualitu) v kombinácii s intelektom. Pomáha mobilizovať ľudí, ktorí upadli do letargie a depresie. Je takzvanou sociálnou farbou, farbou extrovertov, farbou mládeže, nebojácnosti a sily. Oranžové odevy nosia budhistickí mnísi.