Skip to main content
Farba v umení je prítomná ako vzduch – všimneme si ju, až keď chýba

Farba v umení je prítomná ako vzduch – všimneme si ju, až keď chýba

Uvedomuje si čitateľ farby v literatúre?

Marta Žilková

Didaktickú úlohu farebného pomenovania v texte netreba podceňovať – v textoch pre deti a mládež majú svoje postavenie. V príspevku o funkcii farieb v literatúre pre deti a mládež ho analyzuje MARTA ŽILKOVÁ. Všíma si ich rôznorodosť a funkciu v kompozícii i jazyku diela. Upozorňuje na dôležitosť úlohy farby v texte a v ilustráciách, na ich vzájomný vplyv a účinok na detského čitateľa. Svoje pozorovania prezentuje na množstve ukážok z vybraných diel známych domácich i zahraničných autorov.

Na úvod si požičiam trochu modifikovaný text autoriek Lucie Borovskej a Edity Szalayovej (www.uletsknihou.sk), ktoré nasledujúce otázky kládli v súvislosti s ilustráciami. Rovnako ich však možno použiť aj na detské knižky a ich percepciu detským čitateľom: “Čo môžu dieťaťu ponúknuť detské knihy? V ktorých oblastiach ho môžu posunúť, rozvinúť, naštartovať? Podnecujú k premýšľaniu? Pomáhajú prehĺbiť detskú emocionalitu, morálku, fantáziu, tvorivosť?“ Na niektoré z týchto otázok sa pokúsime odpovedať v nasledujúcom texte.

Prítomnosť farby v literatúre si čitateľ uvedomuje iba sporadicky. Pritom ide o entitu, ktorá je v umení i v ľudskom živote prítomná ako vzduch. Aj ten si všimneme až potom, keď chýba, alebo je preexponovaný. Ako najbežnejší príklad možno uviesť rasovú príslušnosť. Ľudia s bielou pokožkou okamžite zaregistrujú človeka inej farby pleti. Táto odlišnosť ho vyčleňuje z ich spoločnosti. Následne spôsob, ako sa narába s vnímaním rasovej rozdielnosti, často dáva podnet k negatívnemu správaniu a nesprávnemu chápaniu inakosti.

V štruktúre umeleckého diela má farba či farebné pomenovanie zvláštne postavenie. Objavuje sa v rozličných pozíciách či funkciách, ale v texte sa môže vyskytnúť niekedy aj náhodne, bez dôležitejšej úlohy. Často k tomu dochádza v poézii, kde sa použije napríklad na vyplnenie rytmického hiátu či rýmu. Farba sa často vyskytuje v súvislosti s vizualizáciou ako s typickým prejavom postmoderny. Spomína sa aj pri odlišovaní umeleckého od populárneho diela. Predimenzovaná farebnosť (aj v texte, nielen vo výtvarnom stvárnení) sa často pokladá za prejav gýča.

Farba je v literárnom diele prítomná priamo alebo nepriamo, sprostredkovane. O jej funkcii a postavení budeme hovoriť pri konkrétnych ukážkach.

Farba ako súčasť interpretácie
Všímať si v literatúre rozličné kategórie, vzťahy, princípy atď. je dôležité nielen pre pochopenie textu, ale aj pre konfrontáciu s realitou, ktorú predstavuje život, pričom toto všetko hrá nezanedbateľnú rolu aj pri vytváraní iracionálnych predstáv spojených často s fantáziou. Hovoriť o prítomnosti farieb v literatúre je potrebné predovšetkým v kontexte tvorby pre deti a mládež, kde sa formuje čitateľský vkus a názor na umenie a život. V spomenutej literatúre sa farba explicitne vyskytuje častejšie ako v umení pre dospelých a je často spojená s ilustráciami, kde sa vytvára vizuálna predstava farby v spojení s konkrétnym predmetom či prostredím.

No nie je tomu vždy tak. Niekedy si ilustrátor vytvára iný farebný svet, ktorý nemusí korešpondovať s predstavou autora textu. Táto skutočnosť si potom vyžaduje diskusie medzi detským a dospelým čitateľom. Kategória farby či farebného pomenovania by mala byť súčasťou každej interpretácie umeleckého diela.

Pri uvažovaní o funkcii farby v literatúre pre deti je v prvom rade dôležitý fakt, ako konkrétnu farbu vníma okolie, prostredie, v ktorom daný čitateľ žije a aké konvencie dodržiava dané spoločenstvo. Napríklad čierna farba v slovenskom prostredí vyjadruje predovšetkým smútok (má aj ďalšie významy), čo súvisí s čiernym oblečením na pohreboch. No napríklad v Afrike je nositeľom tohto významu biela farba.

No napríklad v Afrike je nositeľom tohto významu biela farba. Keďže farba je taký faktor výstavby textu, ktorý nemožno nebrať do úvahy, ukazuje sa neúnosné mapovať jej prítomnosť v celom rozsahu literárnych diel. Z tohto dôvodu sa sústredíme iba na detskú literatúru, kde farba má mnoho funkčných podôb dôležitých pri prvom zoznamovaní sa so svetom.

obrazok
Základné postavenie farieb v texte pre dospelých skúma Michaela Čurlíková (2015, č. 21-22, s. 12):
1. motivované, pri ktorých dokážeme identifikovať motivujúci prvok (tehlovočervená),
2. nemotivované – neutrálne, ktoré zo synchrónneho hľadiska nie sú významovo ani slovotvorne späté so žiadnym slovom a vyjadrujú iba farebný príznak (fialová hora),
3. nemotivované – metaforické, sú pomenovania farieb, ktoré prostredníctvom nemotivovaného chromatického pomenovania presne označujú mimoliterárnu skutočnosť (čierne skutky),
4. metaforicko-symbolické, ktoré v určitom kontexte vyjadrujú prostredníctvom svojho lexikálneho významu určitý farebný príznak.

Miesto farby v texte detskej literatúry
Začneme červenou farbou v knihe Jána Uličianskeho Máme Emu (1993), kde má farba zvláštnu funkciu. Je čarovným prostriedkom, ktorý dokáže zmeniť každodennú realitu škôlkarov na rozprávku. Všetko čarovné má v príbehu červenú farbu. Začína sa to červenou kriedou, ktorá vyčarí učiteľku Emu, ochotnú s deťmi robiť rôzne šibalstvá. Autor použitím farieb dokázal napríklad vytvoriť protiklad medzi obyčajnou učiteľkou, ktorá sa volá Sivá (farbe zodpovedá charakter postavy) a rozprávkovou Emou (tá je červená, čo označuje veselosť a radosť). Červenou farbou sú označené všetky detské dobrodružstvá nielen v texte, ale následne aj v ilustráciách (Peter Čisárik).

Na kontraste čiernej a bielej farby je postavený príbeh čertíka Froliša (Ľudo Zúbek: Ako sa čertík Froliš dostal z pekla, 1995), čo vyplýva z dvoch prostredí, ktoré vnímame ako čierne (peklo) a biele (nebo). V niektorých prípadoch sa v súvislosti s čertmi používa červená farba. Obyčajne vtedy ide o akýsi prechod medzi nebom a peklom či čertmi a anjelmi.

A taký je čertík Froliš, keď sa stane právoplatným nebeským občanom: „(Froliš, p. a.) dostal nové šaty. Biele rúcho, ktoré mu skúšali, mu nepristalo, preto na jeho vlastnú žiadosť mu svätý Peter dal ušiť u nebeského krajčíra krátke červené nohavičky, kabátik s dvojradovými zlatými gombičkami, biely golierik so žltou mašľou a malú červenú čiapku“ (s. 42). Na zemi sa čierna farba vyskytuje predovšetkým vo funkcii prívlastku, v jednom prípade aj pri označení profesie – čierny kominár. Niekedy farby vystupujú ako synekdochy, napríklad vo futbalovom zápase čertov s anjelmi sa zásadne používa zástupné pomenovanie čerti (červení) / anjeli (bieli). Humor použil autor aj pri opise Mliečnej cesty: „Je to krásna, biela cesta, namiesto prachu alebo blata je na nej asi na piaď mlieka s hustou smotanou. Preto sa nazýva Mliečna cesta“ (s. 60).

Čierne súkno, biele ruže
Najčastejšie sa farby objavovali v knihe Karla Jaromíra Erbena Panna z jabĺčka (2012) v preklade Márie Prídavkovej-Minárikovej, a to v rozličných funkciách a podobách. Najčastejšie, samozrejme, ako charakterizačný ozdobný prívlastok (zlaté vlasy, zlatá hlava, zlatovlasé dieťatko, zlaté jablko, čierne more, biela šatka, biele šaty, čierne jazero, čierne a červené súkno, biela holubička atď.), ale aj ako súčasť porovnania (kone biele ako labute; jabĺčka... boli červené ako šarlát a odpoly žlté ako vosk; tri kvapky krvi, malé a červené ako tri koráliky atď.). Svedčí to jednak o bohatých vyjadrovacích prostriedkoch, ale aj o bohatej slovnej zásobe prekladu. Mnohé príklady slúžia poetizácii textu, iné označujú mimoliterárnu skutočnosť a majú neutrálny význam.

V niektorých prípadoch bola farba použitá niekoľkokrát za sebou, čím sa posilnil emocionálny účinok opisu: „Mesto... bolo čiernym súknom obtiahnuté... hintov a tie kone boli čiernym súknom pokryté, kočiš na sedadle mal čierny plášť a smútočný klobúk“, s. 57). Ale nevesta, ktorú viezli šarkanovi bola odetá v bielych šatách ako nevesta a na hlave mala venček z bielych ruží. Opozícia dvoch farieb v tomto prípade vyjadruje silný protiklad dvoch emócií – smútok (smrť) a radosť (nevesta, svadba), hoci v tomto prípade nevesta smútila, lebo vedela, že ju vezú na smrť. Farby sa v Erbenových rozprávkach stávajú súčasťou mien ľudí i zvierat (Zlatovláska, tátoš Zlatohrivko, líška Ryška), čím sa priamo vyjadruje výzor, resp. charakter postavy. Autor vycítil pôsobivosť farby a používal túto kategóriu ako výrazný vyjadrovací prostriedok. Treba ešte poznamenať, že hoci Erben vychádzal z ľudových rozprávok, niektoré farebné obrazy a prívlastky si zachovali pôvodný význam, iné autor podriadil svojej predstave.

obrazok

Osobitným prípadom je kniha Zlaté jabĺčka (1997), ktorú ilustroval Albín Brunovský. Kniha má zaujímavú históriu. Japonské vydavateľstvo Fukuinkan-Shoten v roku 1982 požiadalo Brunovského, aby im poslal ilustrácie na motívy slovenských rozprávok. Až v roku 1997 sa vydavateľstvo BUVIK rozhodlo knihu vydať tak, že poverilo Hanu Ferkovú napísať k obrázkom text. Takže tu došlo k obrátenému postupu, lebo farby si autorka prispôsobovala hotovým obrázkom. Je ich pomerne málo, lebo ilustrácie sú farebne veľkolepé, celostránkové a vystačia na vyvolanie farebného zážitku.

Hoci vo všeobecnosti je vžitá predstava, že detská kniha hýri pestrými farbami, na počudovanie mnohí autori ochotne pracujú s kontrastom čierno-bielym. Čierna farba je obyčajne spojená predovšetkým s tmou, strachom, zlom atď., no objavuje sa aj v inom kontexte. Ako názorný príklad môže poslúžiť známa kniha Karola Čapka Dašenka alebo život šteniatka (1997). Autor použil spomenutý kontrast pri charakteristike psíka nielen v texte („Keď sa to narodilo, bolo to iba také biele nič, čo sa vprace do hrsti. Ale keďže to malo dve čierne ušká a vzadu chvostík, uznali sme, že je to psík“; s. 9), ale aj v ilustráciách, pretože sám je zároveň autorom čierno-bielych fotografií a ilustrácií. Kniha pritom nepôsobí tmavo, smutne či strašidelne, práve naopak. Dodáva jej to realistický nádych, lebo pojednáva o konkrétnom zvieratku, s ktorým autor prežil rozprávkový čas.

obrazok

Tri guľôčky korenia
Majstrom na využitie základnej vlastnosti čiernej farby je Daniel Hevier v knihe Strašidelník (1999). V jeho podaní čierna farba súvisí so strachom a strašidlami, ktoré večer kričia, že chcú černíček („Aby ste rozumeli, večerníček pre strašidlá sa volá černíček, lebo je čierny a pochmúrny“, s. 29), alebo „protistrašidlácky sprej“, v ktorom sú „tri guľôčky čierneho korenia, zopár strúhaniek z bielej pastelky, medzi prsty soli, jeden zatvárací špendlík, zvaný zicherka, farebný gombík a malé pierko z vankúša“, (s. 8). V uvedenej ukážke sú priamo pomenované iba farby dvoch predmetov, ale ostatné ukrývajú zafarbenie vo svojom základnom význame (soľ a pierko sú biele, gombík môže byť rôznofarebný). Podstatnú vlastnosť čiernej farby autor zjemňuje a v spojení s humorom a satirou rozbíja detský strach (Žilková, 2012, s. 45).

Nie vždy sa farba používa v jej základnom význame, ktorý je spojený s konkrétnym predmetom či javom. Jej zasadenie do nového, nezvyčajného kontextu môže poznačiť samotný text aj prípadné ilustrácie. Najznámejším príkladom sú Feldekove rozprávkové knihy, ktoré dostali prívlastok „modrá“ a „zelená“. Tak sa napríklad modrá farba z názvu knihy Modrá kniha rozprávok (1991) dostala nielen do textu, ale prijal ju aj ilustrátor Albín Brunovský, ktorý do každého obrázku vsunul nejaký prvok v modrej farbe (napríklad rám, oblaky, ozdoby šiat a pod.).

Zaujímavá situácia nastáva vtedy, keď v texte nie je explicitne použitá farba a napriek tomu si čitateľ dokáže predstaviť farebný svet príbehu. Ako príklad môže poslúžiť známa kniha Roalda Dahla Hastrošovci (1995), ktorá v čase svojho vydania vyvolala veľkú diskusiu, lebo zobrazuje iba zlo a zlomyseľnosť, čo sa pokladalo v tom čase za veľký priestupok proti výchovnému zameraniu detskej literatúry. Príbeh zlého starca a stareny akoby sa odohrával v akomsi sivočiernom svete, ktorý prislúchal ich konaniu. Tejto predstave napokon podľahol aj známy ilustrátor Quentin Blake a celú knihu ladil v tejto sivočiernej tónine.

obrazok

Keď svetlo vystrieda tma
Farba môže v literatúre vystupovať aj ako významotvorný prvok, zasahujúci do príbehu, ale aj do výpovednej hodnoty knihy. Už v úvode sme spomínali význam farby pri rozlišovaní príslušnosti človeka k určitej rase. V tejto súvislosti sa ako názorný príklad ponúkajú dve publikácie z americkej literatúry, a to Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna (2020) Marka Twaina a Chalúpka strýčka Toma (2023) Harriet Beecher Stowe. V oboch románoch pre detského čitateľa farba pleti ovplyvňuje príbeh a osudy postáv, ktoré sú pre svoju čiernu pleť prenasledované a zaznávané. Kontrast čierny / biely vytvára nielen zauzlenie a dobrodružný charakter románov, ale aj silnú výpoveď o potrebe rovnosti a spravodlivosti pre všetkých ľudí rôznej pleti.

Nepriame zastúpenie farieb sa často vyskytuje v literatúre, kde ide o kontrast svetlo / tma. Objavuje sa v príbehoch, kde vystupujú postavy s poruchou zraku. V románe Pavly Perettiovej Vzdialenosť medzi mnou a čerešňou (2019) je zachytená postupná strata videnia, teda zmena svetla na tmu, kde svetlo predstavuje biela farba a tmu čierna. Túto zmenu zachytáva aj čiernobiela ilustrácia (Carolina Rabei), kde na čiernom pozadí sú biele iba obrysy postáv, mesiac a hviezda. Je to noc alebo pohľad ženy strácajúcej zrak? Podobne je opísaný i zobrazený rozkvitnutý čierny strom s bielymi kvetmi, alebo čierny strom so snehom. Na kontraste svetlo / tma, biely / čierny je postavený aj známy príbeh Kataríny Molákovej – Kataríny Kerekešovej – Ivany Šebestovej – Anny Vášovej Mimi a Líza (2018) o dvoch priateľkách, kde jedna je nevidiaca.

V texte i v ilustráciách vládne čierna farba, s ktorou sa priatelí iba nevidiaca Mimi, zdravé deti sa čiernej tmy boja (Vilko). Mimi je „špecialistka na tmu“ a svet vidiacich jej pomáha spoznávať ucho. Farebný kontrast vytvára atmosféru priateľstva, pochopenia, ale dodáva aj silu pre postihnutú Mimi, ktorá premáha čiernu tmu nielen svojou odvahou, ale aj pomocou priateľstva ostatných postáv príbehu.

Farba a farebnosť sa pravidelne objavuje aj v poézii – priamo ešte častejšie nepriamo cez poetické výrazové prostriedky. Veľmi jemne a na vyvolanie krásnej predstavy používa farby napríklad Ľudmila Podjavorinská. V knižke Žabiatko (1993) sa v mnohých veršoch objavujú farby vo funkcii prívlastku alebo ako vhodné slovo v prípade rýmu:“ „Deduško sivý /diví sa diví“ (s. 24), „...vstala – a už letí, hej/ po lúčine zelenej“ (s. 36). V tomto prípade spojenie deduška s prívlastkom sivý sa zdôrazňuje jeho vek.

obrazok
Mimi a Líza podľa rovnomenného animovaného seriálu, ilustrácie Katarína Kerekešová

V poézii Milana Rúfusa Anjeličku, môj strážničku (2008) farbu nahrádzajú pohodové, láskavé a nežné verše, ktoré vyvolávajú nielen príjemný zážitok, ale aj predstavu sveta plného jemných a jasných farieb, hoci farba nie je nikde priamo pomenovaná („Kým mi nôcka zavrie viečko / pomodlím sa za slniečko. / Za to, že nám dáva dníček, / stromom listy, zrnu klíček. / Ochraňuj ho, nech si svieti, / rieka tečie, potok žblnká. / Anjelik môj, – všetky deti / to sú také malé slnká); 2008, nečíslované strany). Farbu nepriamo avizujú slová, ktoré majú priamy vzťah k svetlu a vyplývajú z ich priameho významu (slniečko, dníček, stromy, klíčky, deti, anjeliček).

Hoci tento príspevok vychádzal predovšetkým z literatúry pre deti, jeho záver bude tvoriť pôsobivý úryvok z románu čínskeho autora Mo Jena Rod rudého čiroku (2021), kde už v názve je farba, ktorá po prečítaní knihy nadobú viacero významov: „Zátoka páchla zatuchlinou, ve vodní trávě u břehu plavala široká purpurově krvavá skvrna, odraz rudého čiroku stojícího nad ní, ani to nevěštilo nic dobrého... Po obzoru se nad čirokem táhl dlouhotánský, uhlově černý mrak... Voda se najednou zatřpytila zlatem, bílé hlavy leknínů se v tom jasu zvedly, byl to výjev jak z jiného světa“ (s. 136). Veľkoleposť tejto ukážky najlepšie dokazuje význam a silu farieb v kontexte umeleckého textu.

Zoznam bibliografických odkazov
Pramene
Erben, Karel Jaromír: Panna z jabĺčka. Bratislava: BUVIK, 2012. 69 s.
Čapek, Karel: Dašenka alebo život šteniatka. Bratislava: BUVIK, 1997. 73 s.
Dahl, Roald: Hastrošovci. Nitra: ENIGMA,1995, 98 s.
Feldek, Ľubomír: Modrá kniha rozprávok. Bratislava: Columbus,1991. 121 s.
Hevier, Daniel: Strašidelník. Bratislava: Aspekt, 1999. 69 s.
Mo Jen: Rod rudého čiroku. Verzone, 2021. 459 s.
Moláková, Katarína – Kerekešová, Katarína – Šebestová, Ivana – Vášová, Anna: Mimi a Líza. Bratislava: Slovart, 2018. 104 s.
Perettiová, Pavla: Vzdialenosť medzi mnou a čerešňou. Bratislava: Fortuna Libri, 2019. 208 s.
Podjavorinská, Ľudmila: Žabiatko. Bratislava: BUVIK, 1993. 87 s.
Rúfus, Milan: Anjelíčku, môj strážničku (2008). Bratislava: BUVIK, 2008. 39.s.
Stowe Beecher, Harriet : Chalúpka strýčka Toma. Bratislava: Ikar, 2023. 528 s.
Twain, Mark: Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna. Bratislava: Slovart, 2020. 568 s.
Uličiansky, Ján: Máme Emu. Bratislava: BUVIK,1993. Nečíslované.
Zúbek, Ľudo: Ako sa čertík Froliš dostal z pekla. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1995. 79 s.
Zlaté jabĺčka. Il. Albín Brunovský, text Hana Ferková. Bratislava: BUVIK, 1997. Nečíslované.
Literatúra
Borovská, Lucia - Szalayová, Edita: Deťom netreba zakrývať oči, radšej ich učme vidieť a vedieť odfiltrovať kvalitu od nekvality. In: www.uletsknihou.sk 25. 09. 2018
Čurlíková, Michaela: K princípu farebnosti v próze Jána Červeňa Modrá katedrála. In: https://www.pulib.sk/web/kniznica/elpub/dokument/Germuskova2/subor/Curlikova.pdf
Jánošíková, Martina: Nechajme deti čítať knihy v ich vlastnom vizuálnom jazyku. In: https://medziknihami.sk/clanky/nechajme-deti-citat-knihy-v-ich-vlastnom-vizualnom-jazyku-/ 29.11.2018
Žilková, Marta: Intertextuálne a intermediálne interpretácie. Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa – Filozofická fakulta – Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, 2012. 214 s.
Žilková, Marta: Edícia rešpektujúca detského čitateľa. Bratislava: Literárne centrum, 2018. https://www.litcentrum.sk/recenzia/edicia-respektujuca-detskeho-citatela