VOLANIE MOČIARA

A v podstate viac k nemu ani netreba hovoriť. Nie je veľmi čo. Podobných príbehov o adopcii, či ho deťoch, ktoré nepochádzajú z rodiny, v ktorej žijú, je v súčasnej literatúre viac než dosť, a podobné texty nájdeme hojne zastúpené aj v dejinách literatúry. A treba povedať, že aj literárne oveľa lepšie spracované. Volanie močiara akoby ostalo náčrtom a prepísanou slohovou prácou. Ohúria nás síce sugestívne ilustrácie, ktoré spodobnili Borisa a svet močiara tak, že nám to vyrazí dych, literárna časť však výrazne zaostáva. Autor akoby nemal svoj výrazný hlas. Čítame lineárny príbeh, vraciame sa ku koreňom, všetko sa odohráva ale skôr opisne. Spisovateľ si vystačil s frázami a otrepanými klišé: „Ak si šťastný tam, kde si, sme šťastní aj my.” Toto poznanie by z textu malo vnútorne vyplynúť bez toho, aby muselo byť explicitne napísané, bohužiaľ, opak je pravdou. Ale ešte aj spomínaná fráza by sama osebe mohla fungovať, keby sa celý text tak veľmi nesnažil byť hlbokomyseľný - až napokon do žiadnej hĺbky nedosiahol. Výnimku tvorí azda návrat Borisa do močiara: „Kráčal a kráčal, až kým nepocítil, že má mokré nohy. Uvedomil si, že prišiel k močiaru. Priviedla ho tam známa vôňa.“ Ďalej sa však o močiari veľa toho nedozvieme.

Možno bolo autorským zámerom, že bytosti v ňom žijúce ostávajú tajuplné a my si ich domýšľame, možno to bolo opäť málo konkrétnosti a priveľa všeobecnosti: „Krásne bolo poznanie, že sa im páčia rovnaké veci! Sladká bola radosť, keď sa spolu smiali smiechom. aký Boris dovtedy nepoznal.” Kto je Boris? Človek, ryba, obojživelník? Nedozvieme sa, a toto je jediné, čo v knihe vytvára a udržuje napätie a láka čitateľov a čitateľky k najrôznejším predstavám. Ilustrácie ponúkajú jeden sugestívny výklad, a aj v prípade rýb, vodných rastlín aj Borisa sú nápaditejšie, ako text. Ten skôr dopĺňa ilustrácie, azda aj zbytočne. Kniha by totiž fungovala lepšie ako „picture - book” s oveľa menším počtom slov, alebo aj celkom bez slov. Atmosférou sa príbeh približoval k oveľa prepracovanejšej, temnejšej a vnútorne vypätej knihe britského autora Davida Almonda Nebeské oči (2012). Almond ako dieťa žil v prístave, ktorý sa z prosperujúceho miesta zmenil na chátrajúcu chudobnú krajinu, kde sa stretáva sociálna deprivácia s prírodou. Tu vidíme, že spisovateľ svoj svet pozná, ani o ňom nemusí neustále rozprávať.

Aj tu sa objaví dievčatko, ktoré pochádza z močiara. Počas čítania sa nám približuje i vzďaľuje, až kým nemáme pocit, že ju poznáme - a predsa má tajomstvo. Ale, - ľudovo povedané, keby sme túto hrdinku stretli na ulici, vedeli by sme, že je to postava z Almondovej knihy. U Davida Calího je to naopak - Borisa by sme podľa textu nespoznali, lebo okrem základných charakteristík netušíme, kto to je. Calí vo Volaní močiara neukazuje vrúcnejší alebo naopak opozičný vzťah ani k Borisovmu- inak zaujímavému a bohatému biotopu, ktorý ponúka mnoho vrstiev a interpretácií. Text kĺže po povrchu. Je v podstate jedno, či sú Borisove korene (a jeho biologická podstata) spätá s močiarom, alebo napríklad s púšťou. Okrem toho, že pre autora bol močiar zrejme efektným nástrojom, symbolom podvedomia (ale to už z psychoanalýzy vieme dávno), je topografia voľne zameniteľná. Calího svet nezačal existovať plasticky, pred nami, sám osebe. Je to príbeh v knižke, akých je mnoho, a ktorý môže čitateľmi a čitateľkami zatriasť nádychom (jednoducho dosiahnutej) obrazotvornosti a atmosféry. Ale to, kto je Boris, ako žije, ako sa smeje či plače, to všetko o ňom pocítime len z ilustrácií, nie z literárnej časti knihy. Výnimku tvorí pár momentov: okrem spomenutého návratu ku koreňom aj opisovanie vôní jedného i druhého domova. Tu sa text rozvonia a vnímame ho zmyslovejšie. Aj s pachmi a vôňami by sa však dalo pracovať podrobnejšie a farbistejšie, autor ich totiž spomína jednoducho ako „vôňu” (vôňa močiara, vôňa domova). Zatiaľ čo vôňu domova si vieme predstaviť každý po svojom, vôňa močiara je mierne subverzívna. Je to čosi, voči čomu musíme byť otvorení. Pretože ak nepôjdeme k močiaru s Borisom, nepocítime vôňu, ale azda skôr pach.