Na dobrodružnú výpravu za farbami treba zobrať aj nevidiacich. Sami sa tam totiž nedostanú.
Svet nie je čiernobiely. Dokonca aj svet nevidiacich môže byť nekonečne pestrý, stačí siahnuť po palete a vymaľovať si ho. Ako to však zvládne človek, ktorý sa nikdy nezahľadel na blankyt neba, nenadchýnal sa purpurom kvetov či tyrkysom mora, nikdy mu nevyrazil dych karmín drahých kameňov či lesk tizianových vlasov? Odkiaľ vie, akou farbou vyjadriť smútok a či je naozaj všade taký čierno-čierny ako u nás? Prečo by mal vedieť, že do krajiny zázrakov ho neprivedie len „obyčajný“ biely králik, ale aj ružový slon?
Narodila sa v Košiciach, vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave, neskôr postgraduálne štúdium odboru Pedagogika pre ľudí so zrakovým postihnutím. Od roku 2016 pracuje v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Je šéfredaktorkou sociálneho časopisu Dúha a autorkou publikácií Dúhovka o umení a kultúre (pre) ľudí so zrakovým postihnutím. Dlhodobo sa venuje sprístupňovaniu kultúrnych inštitúcií pre nevidiacich a slabozrakých ľudí, vedeniu seminárov pre pracovníkov múzeí i galérií, pre mestských sprievodcov a zamestnancov firiem, podieľa sa na obsahovej príprave a vedení workshopov pre žiakov a študentov.
Hlboká viera v múdrosť a spravodlivosť prírody sprevádza ľudstvo odpradávna. Od toho istého pradávna sa datuje aj vrúcne prianie veriť, že – keď už nevidiacim niekde ubrala – inde nešetrila a rozdávala plnými priehrštiami. Dejinami sa preto vinú predstavy o tom, že všetci nevidiaci majú hudobný, ba absolútny sluch, nadmerne vyvinutý hmat, ktorým dokonca dokážu rozoznávať farby.
Výskumníci sa usilovali zistiť, či odlíšia zelenú od červenej, teplú od studenej, sýtu od mdlej. Neúspešne. Nevidiaci žiadne nadprirodzené schopnosti nepreukázali. Ako by aj, že? Všetko je to mýtus! Zhoršením či stratou zraku sa ani sluch, ani hmat automaticky nezlepšujú, chce to motiváciu, vytrvalosť a systematický tréning. Jeden vám preto identifikuje značky áut podľa zvuku motora, druhý sotva zachytí, že okolo čosi prešlo, ten vám s istotou pomenuje druhy látok, keď mu ich vložíte do dlaní, tamten len mávne rukou.
Skupina nevidiacich (tak ako ktorákoľvek iná skupina ľudí) totiž ani zďaleka nie je monolitná. Ani schopnosťami, ani osobnosťami. Sú medzi nimi ľudia láskaví, empatickí, ale aj sebeckí či povýšeneckí. To, že ich očami sú uši a ruky, je len jednou z mnohých ich charakteristík. Rozhodne by však nemala byť jediná, a už vôbec nie určujúca. Dovoľte mi predstaviť vám niekoľko z nich.
Mihotavé škvrny bez mena
Časť nevidiacich sa o farby jednoducho vôbec nezaujíma. Väčšinou sa nevidiacimi narodili, alebo stratili zrak do piateho-šiesteho roku života. Netušia, ako farby vyzerajú, čo znamenajú a akú majú silu. Niektorým sa pravdepodobne pred očami mihajú farebné škvrnky alebo svetielka, no keďže nevedia, čo z toho je zelená a čo modrá, nedokážu si k vizuálu priradiť ani názov, ani emóciu. Nad oblečením si hlavu nelámu, šatník majú plný kúskov, ktoré si všetky spolu rozumejú a hodia sa k sebe. Farby sú pre nich prázdne slová, v knihách či filmoch s audiokomentárom považujú zmienky o farbách za zbytočné a v podstate zaťažujúce.
Pravdaže, nájdu sa aj takí, čo sa o farby zaujímajú, a to napriek tomu, že im zážitok pokochať sa nimi nikdy dopriaty nebol. Chápu, že nežijú v špeciálnom svete, kde sa farby k slovu nedostanú. Vnímajú, že sú menšinou, a usilujú sa čo najviac zapadnúť. Svet okolo nich je veľmi vizuálny a neschovajú sa pred ním, čo by ako hlboko zaliezli.
Farba je nálada a nálada je farba
Nevidiaci sa doslova naspamäť učia, že slnko je žlté, obloha modrá, obláčiky biele, tráva zelená. Zapamätať si však musia aj to, že to isté slnko môže byť zároveň oranžové, aj ružové, obloha aj sivá, oblaky aj čierne a tráva aj žltá či sivozelená. Pýtate sa, či si tým všetkým musia plniť myseľ? No, v podstate áno. Ako inak by vedeli, akú emóciu im popisom chce niekto odovzdať, akú náladu vyvolať, ako bez slov ovplyvniť atmosféru?
Aj nevidiaci sú denne v kontakte s kultúrou a literatúrou, preto sa musia naučiť, ktorá farba čo symbolizuje a ako ju interpretovať. Ak sa na stránkach knihy, vo filmovej scéne či na pódiu divadla mihne ružový slon, musia vedieť, že od skutočnosti veru odbehol poriadne ďaleko.
V tej chvíli sa začína pátranie po tom, prečo mu fantázia autora prisúdila akurát takýto odtieň, na akú inakosť chcela poukázať. Zároveň je však dôležité vedieť, k akým stereotypom sa ružová v našej spoločnosti viaže. Bez tejto znalosti môže nevidiacemu úplne uniknúť pointa a, čo je horšie, príde o zážitok.
Svetlá farba je riedke kakao
Samozrejme, ľudia pochopia, že farby môže poznať len nevidiaci, ktorý niekedy v živote videl, ale, ruku na srdce, absolútna neznalosť predsa len zarazí. Každý človek so zrakovým postihnutím, aj tým najťažším, by mal farby poznať. Minimálne do tej miery, aby sa dokázal zapojiť do bežného rozhovoru.
Nie, nechcem predstierať, že vysvetliť nevidiacim od narodenia farby a ich odtiene, takisto ako pojmy sýty a pastelový či svetlý a tmavý je jednoduché, aj tak by ste mi neuverili. Možno si však pomôcť tým, čo poznajú. Napríklad svieža, sýta farba je ako čerstvý, chrumkavý šalát, mdlá zas, naopak, ako už zvädnutý, svetlá farba môže byť riedke kakao, tmavá hustá čokoláda. Všetko je na našej fantázii!
Pochopiteľne, stále ide len o prirovnanie, reálnu predstavu o farbách si nevidiaci nemá ako utvoriť, pretože je to vec výsostne vizuálna. A aby to nemal úplne jednoduché, každý vidiaci vníma farby trošku inak – pre niekoho sú výrazné kontrasty zaujímavé a nevšedné, iný povie, že farby kričia a je to nepekné. Preto to chce čas, kým si nevidiaci ustáli predstavu o farbách a vybuduje k nim istý vzťah.
Ako sa farby dostanú k slovu
A ako je to s ľuďmi, ktorí niekedy videli? Čím dlhšia bola táto ich skúsenosť, tým dlhšie si farby pamätajú. Ich pamäť sa však viaže len na javy, veci a predmety, s ktorými sa reálne stretli. Znamená to, že ak majú v pamäti zachovaný obraz jarnej trávy, vedia, o akú zelenú ide, ak si pamätajú bielu kávu, chápu, aký je to odtieň hnedej. Ak sa im však z pamäti vytratila konkrétna spomienka, musia si ju podľa popisu v predstave namiešať. Samozrejme, dá sa to, a hoci nikto neskontroluje, či predstava zodpovedá skutočnosti, je veľmi pravdepodobné, že sa to k nej približuje.
Táto skupina ľudí má zažité, aké sú farby dôležité a aký odkaz nesú, preto sa na ne často pýtajú. Len tak sa môžu ponoriť do atmosféry. Je pre nich o čosi ľahšie rozlišovať medzi vkusným a nevkusným a skôr porozumejú pojmu gýč, hoci ani pre tých, ktorí sa nevidiacimi narodili, to nemusí byť trinásta komnata.
Sny s vypnutým obrazom
Ľudia, ktorí niekedy v živote videli, mávajú občas aj farebné sny. Pravdaže, v spánku sa im vynárajú obrazy, ktoré sú hlboko v ich mysli ešte živé. Naopak, miesta, ktoré navštívili už ako nevidiaci, sa im v snoch zobrazia tak, ako ich vnímali v skutočnosti – cez zvuky, hlasy, vône a emócie. Akurát s vypnutým obrazom. Pokoj, radosť, smútok či strach sú však rovnako silné, rovnako povznášajúce a niekedy aj ťaživé.
Spýtali sme sa nevidiacich žien približne vo veku 40 rokov, čo pre ne znamenajú farby, ako si ich predstavujú, čo v nich evokujú. Prezradili nám, či majú svoje obľúbené farby alebo farebné obdobia a ako prenášajú vedomosti o farbách do svojej reality.
Monika:
Ešte donedávna pre mňa farby neznamenali absolútne nič. Odkedy som súčasťou dvojčlennej "nevidiacej" domácnosti, vnímam ich ako oštaru v súvislosti s tým, ktoré kusy šatstva sa môžu a ktoré nesmú prať spolu. V detstve by som na otázku o obľúbených farbách odpovedala, že mám rada ružovú a fialovú. Myslím si, že sa mi tie slová páčili len preto, lebo pripomínali ruže a fialky. Inak nič, farby – nula bodov.
Eva:
Keďže som nevidiaca od narodenia, o farbách nemám konkrétnu predstavu, a teda som si k nim nevytvorila žiadny vzťah. Niekedy však oceňujem takzvané veselé farby, najmä v lete, ale to len preto, lebo ľudia v mojom okolí ich tiež obľubujú a ja sa môžem vďaka nim určitým spôsobom prejaviť.
Zuzana:
Ako správny "takmer rodený" slepec mám o farbách veľmi matnú predstavu, ktorá je natoľko abstraktná, že sa o jej popis pre istotu nepokúšam. Farby hodnotím buď z čisto praktického hľadiska (na bielej vidno všetky fľaky, čierna je smútočná a priťahuje slnko, červená mi podľa všetkého pristane), ďalej na základe odpozorovaných a naučených faktov (ružová sa spája s krehkými alebo presladenými typmi žien, krikľavá červená sa zvykne spájať s extrémnou vyzývavosťou), ale aj na základe symbolov (biela rovná sa čistota). Z tohto teoretického mišungu sa pri voľbe oblečenia snažím vysomáriť, pričom sa vyhýbam nepraktickým farebným variáciám, alebo takým, ktoré ma osobnostne nevystihujú, inak sa s farbami príliš nepáram.
Ester:
Farby pre mňa znamenajú veľa. Do puberty som videla a hoci som sa nejako zvlášť o výtvarné umenie či módu nezaujímala, viem, že sú atmosférotvorné. Dnes nerozoznávam svetlo a tmu, napriek tomu je pre mňa dôležité vedieť, akej farby mám oblečenie, či je to svetlá alebo tmavá, žiarivá alebo tlmená farba. Rozumiem, že si ich musím vyberať vzhľadom na svoj vek, typ pleti a vlasov. Farebné obdobia mávam a dokonca, keď som smutná alebo mám pred sebou ťažký deň, obliekam si niečo veselé. Už len vedomie, že vybranú farbu na sebe mám, mi pomáha, hoci sa nevidím. Zároveň vnímam, že žiarivé farby vplývajú aj na moje okolie. Často mi ľudia povedia – aký je ten tvoj žltý sveter veselý, hneď mám lepšiu náladu, keď ťa vidím! A funguje to aj naopak – keď chcem byť sivou myškou, oblečiem sa do sivého alebo hnedého, nech ma nikto nevidí.
