Skip to main content
Starec a starena v chudobnej chatrči unikli trestu. A mohli zomrieť spoločne

Starec a starena v chudobnej chatrči unikli trestu. A mohli zomrieť spoločne

Rozprávanie podľa gréckych mýtov v mnohom pripomína biblický Armagedon.

Ján Gallik
Beata Panáková: Filemon a Baukis
Ilustrovala: Jana Kiselová-Siteková.
Bratislava: Perfekt, 2023, 46 s.
ISBN 978-80-8226-099-4
V knihe Filemon a Baukis prináša Beata Panáková posolstvo o tom, že ľudia svoje zmýšľanie a konanie môžu zmeniť k lepšiemu. Cez príbeh z Frýgie hovorí o potope sveta síce v menšom rozmere, no s rovnakou príčinou.
V poradí už deviaty knižný počin vydavateľstva Perfekt v rámci edície Múzy priniesol poetický príbeh o manželskej láske Filemona a Baukis. Stali sa príkladom dobrých ľudí, ktorí svojím životom do bodky splnili to, čo na začiatku knihy deklaruje výrok slávneho Sokrata: „Iba láska pozná to tajomstvo: tým, že dávaš, sám získavaš.“

Príbeh napísala podľa starých gréckych mýtov oceňovaná rozhlasová dramaturgička, spisovateľka a prekladateľka Beata Panáková. Ilustrátorkou bola tentokrát slovenská maliarka, grafička a ilustrátorka Jana Kiselová-Siteková, ktorá sa venuje najmä ilustrácii, voľnej grafike a ex libris. V edícii Múzy od vydavateľstva Perfekt tak za ostatných desať rokov vyšli tieto knižné tituly: Dafnis a Chloé (2013), Orfeus a Eurydika (2014), Eros a Psyché (2015), Teseus a Ariadna (2017), Iason a Medeia (2018), Perzeus a Andromeda (2020), Pygmalión a Galateia (2021) a Bellerofontés a Filonoé (2022). Mnohé získali vzácne ocenenia Medzinárodného domu umenia pre deti – Bibiana.

Príbeh, odohrávajúci sa vo Frýgii, v krajine, ktorá sa nachádza na území dnešného Turecka, pričom v staroveku bola dobytá a obývaná takzvanými morskými národmi patriacimi ku gréckej civilizácii, v mnohom pripomína doslova starozákonný biblický Armagedon – potopu sveta, ktorú Boh privodil na ľudstvo ako trest za morálnu skazenosť. V starom gréckom mýte v autorskej verzii Beaty Panákovej sa však podobná udalosť odohráva v menšom rozmere, hoci príčina potopy je rovnaká. Frýgovia totiž tak, ako mnoho ľudí pred nimi a mnoho po nich – ak berieme do úvahy aj výrazne nadčasový rozmer príbehu – podľahli typickým nerestiam, akými sú chamtivosť, lakomosť a túžba starať sa len o vlastné blaho, hromadenie majetku a jeho užívanie.

Ako uvádza autorka v doslove knihy nazvanom Príbeh príbehu, blahobytní ľudia, ktorých bohovia putujúci po svete stretávajú, sa starajú „iba o seba, nevidia dôvod, prečo by sa mali starať o druhých, niekomu pomáhať, na niekoho brať ohľad, s niekým súcitiť alebo si niekoho ctiť. Znecitliveli. Nechápu, prečo by mali činiť dobro a napokon ani činiť dobro nedokážu“ (s. 40).

Už samotný vstup do príbehu upriamuje pozornosť príjemcu práve na fakt, že ľudia si postupom času prestali ctiť sväté zákony, vážiť si jeden druhého a ich vzácne cnosti ako pokoru či láskavosť nahradila chamtivosť a pýcha. Vojny, hádky či lúpeže sa vinuli a, žiaľ, vinú i naďalej dejinami ľudskej society. Na nevraživosť a neprávosť, ktorá vládla medzi ľuďmi, sa bohovia z Olympu odmietli prizerať, a tak sa najvyšší vládca Zeus a jeho syn Hermes – v podobe pozemšťanov, pútnikov – rozhodli osobne presvedčiť, aká je skutočná pravda. Potulky hornatou Frýgiou a stretnutia s jej obyvateľmi ich však na vlastnej koži presvedčili o nehostinnosti a nedostatku súcitu s pocestnými.

Keďže majú tieto a im podobné mýty či rozprávky veľkú vieru a nádej, že sa napokon nájde aspoň jeden dobrý a spravodlivý človek, akým je napríklad Noe vo vyššie spomínanom biblickom príbehu o potope sveta, rozhodnú sa obaja olympskí bohovia putovať ešte ďalej. A práve v prítmí najchudobnejšej chatrče nachádzajú dve zhrbené postavy. „Nejaký starec a starena sedeli oproti sebe, preberali bôby a ticho sa zhovárali. Hneď bolo vidieť, že sú to manželia žijúci vo svornosti a láske“ (s. 17). Napriek skromným podmienkam na živobytie sa veľmi radi podelili s neznámymi pocestnými aj o to málo, čo mali.

obrazok
Skutočne tak platí, že často až v chudobe pochopí človek bohatstvo Božie. A pripomína to aj tri aforizmy slovenského mysliteľa, básnika, esejistu a lekára Pavla Straussa, ktoré uverejnil v knihe Úsmev nad úsmevom (1992): „Vždy začínaš byť samým sebou, keď sám seba presahuješ. (...) Najvernejší sme si vtedy, keď zabudneme na seba. (...) V miere, v akej vyrastie naša autokritika, zveľadí sa v nás láska, pochopenie a úcta voči iným.“ Zeus i Hermes žasli nad múdrosťou, dobrotou, srdečnosťou, láskavosťou a pohostinnosťou týchto prostých ľudí. Za odmenu tak unikli trestu bohov, ktorí premenili údolie Frýgie na veľké jazero. Stali sa strážcami nového chrámu a bola im splnená túžba zomrieť raz spoločne, keď nadíde ich čas odobrať sa z tohto sveta. Beata Panáková priam lyricky ukončuje príbeh týmito slovami: „Za pár chvíľ sa Filemon premenil na dub a Baukis na lipu. Vrástli do zeme a navždy zostali spolu. Vo vánku sa nežne dotýkajú konármi a lístie v korunách tíško šumí...“ (s. 35).

Rovnako ako všetky príbehy s podobnou tematikou, i tento má ambíciu inšpirovať, zároveň priniesť ľuďom posolstvo o možnosti zmeny svojho zmýšľania a konania. A hoci je knižka spracovaná tak, aby oslovila najmä detského príjemcu, isto zaujme aj univerzálneho percipienta bez ohľadu na vek. Jej estetická kvalita a hodnotový aspekt sú na vysokej úrovni. Príbeh je totiž ukotvený v tom najzásadnejšom, čo má predstavovať etický a humánny rozmer človeka – pomáhať si navzájom, učiť sa spolupatričnosti, a najmä si uvedomovať, že všetci sme „deti Zeme a Neba, všetci sme súčasťou jedného spoločného sveta“ (s. 41).