Skip to main content
Maliar sa denne prediera farebným spektrom, aby zistil, že ho neobsiahne

Maliar sa denne prediera farebným spektrom, aby zistil, že ho neobsiahne

Výstavou Laboratórium farieb upozorňuje Tom Ciller na potrebu základných hodnôt.

Eva Andrejčáková
Keď krajinu zakryje sneh, vystúpi do popredia biela farba a v nej hneď vyniknú tie ostatné. „Viditeľnejšia zmena v prostredí hádam ani neexistuje,“ hovorí TOM CILLER. Biela farba je nielen jeho silnou detskou spomienkou, ale aj jedným z motívov príbehu výstavy Laboratórium farieb v BIBIANE. Uznávaný scénograf hovorí aj o tom, aké dôležité je myslieť na tých, čo sa s fenoménom farieb stretávajú v živote po prvý raz.
Dostali ste do priestorov výstavy v Bibiane tému farby. Čo vám pri nej napadlo ako prvé?

Povedal som si, že je to krásna téma. Ale očarenie trvalo iba chvíľku, potom som si začal uvedomovať, že ju nemáme šancu vyčerpať, a že nás mnohonásobne presahuje. Takže sa vzápätí dostavila logická otázka, ako sa k nej postaviť.

Čo zavážilo pri úvahách?

Pomohli sme si z pohľadu optiky, z pohľadu oka ako brány farebného vnímania. Lebo fenomén farby sa dá, samozrejme, vnímať od fyzikálnych, fyziognomických uhlov pohľadu cez emotívne, symbolické kontexty až po historické prierezy. Bolo nám jasné, že výstava bude, obrazne povedané, iba jednou z mnohých vrstiev cibule, ktorú skúšame olúpať. Na druhej strane mala byť zároveň komunikatívna aj pre deti vo veku, keď začínajú fenomén farieb vnímať a sú už schopné na príkladoch pochopiť optické vlastnosti svetla. Nebola však koncipovaná pre úplne najmenšie deti, pretože sa nám pozdávala práve otázka fenomenológie a ohmatávanie hrán daného fenoménu.
obrazok
Ako sa podarilo koncept udržať?

Aby mala naša predstava akýsi historický rámec, zamerali sme aj na ľudí, ktorí fenomén svetla a farby v minulosti objavovali a definovali. Človek v tom prípade nemôže obísť Newtona, jeho fyzikálne pokusy a nastolenie pravidiel svetla, ktoré sa láme na hraniciach materiálov a rozkladá sa. Ani Goetheho, ktorý bol s Newtonom vlastne v konflikte, pretože preňho nebolo miešanie farieb len čisto fyzikálnou vecou, pokladal ich za niečo, čo prichádza z temnoty do svetla a naopak.

Vybrali sme týchto dvoch zástupcov mysliteľov, vedcov a filozofov, aby sme priblížili fakt, že fenomén farieb putuje s človekom časmi, ovplyvňuje a rozvíja jeho vnímanie. Samozrejme, okrem nich nám schádzalo na um množstvo ďalších teoretikov, Eaton, Kandinskij, predstavitelia Bauhausu, napokon sme z nich museli vyškrtávať, aby sa v tom celom neutopili.

Mnohí maliari podrobne skúmali pôsobenie a vlastnosti farieb na vlastných obrazoch, práve výber farieb často odrážal ich hlboké vnútorné polemiky a poryvy duše. Podľa čoho ste vybrali reprezentantov do výstavy?

Keď uvažujete, koho denný chlebíček je farba, jednoznačne je to maliar. Maliar je človek, ktorý sa dennodenne prediera farebným spektrom a symbolikou farieb, zvažuje pri nich emocionalitu a racionalitu, mieša pigmenty. Preto sme aj vo výstave umiestnili niekoľko výtvarných diel. Náš výber zďaleka nie je vyčerpávajúci ani reprezentačný, ale nedalo nám, aby sme v duchu jednej z línií neumiestnili v každej miestnosti ikonické dielo z histórie umenia. Máme vo výstave Vasarellyho, Fullu, Bohdana Hostiňáka, končíme Vermeerom.
obrazok
Takže ste sa v tom celom neutopili?

To by pri tejto téme vôbec nebolo ťažké, vo farbách sa topili aj tí, čo sa im denne venovali celý život. Našou snahou bolo prepojiť edukatívne a zážitkové možnosti výstavy a udržať sa medzi týmito dvoma pólmi, v istých chvíľach byť v čistej farbe, ploche, forme, a niekde odkázať na myslenie, výskumy a vnímanie druhých, čo už je vo výsledku možno trochu zadanie pre rodiča, ale BIBIANA je predsa rodinná záležitosť. Zábavy majú deti neúrekom, kultivovanej edukatívnosti menej. A je potrebná, preto sme sa na ňu sústredili.

Dostať sa do pozornosti detí, najmä tých starších, je pri nových médiách čoraz ťažšie. Mali ste na mysli tento rozmer?

Pri mojich úvahách nešlo o to, čo nové povymýšľam. Výstava ukazuje veci, ktoré existujú a ako sme ich zozbierali, poskladali. Nemal som veľkú ambíciu interpretovať vlastnú predstavu o farbách, skôr objektivizovať veci a javy, ktoré sú pre nás každodennou samozrejmosťou, ale najmä pre mnohé deti je to prvýkrát. Základné veci treba vždy pripomínať. V princípe sme sa novým médiám a počítačom snažili vyhnúť.

Nové médiá sú dennou potravou detí všade naokolo, práve preto sme sa snažili reprezentovať iným spôsobom. Skôr by mohlo byť pre deti zaujímavé, ak si sami či s rodičom ďalšie poznatky o farbách vyhľadajú po zhliadnutí výstavy. Výstava im dáva orientáciu, čo si môžu dohľadať. Myslím, že to nie je nezaujímavá cesta, najmä pre návštevníkov, ktorí sú prvý raz konfrontovaní napríklad s faktom, že biela farba v princípe neexistuje a skladá sa zo všetkých ostatných farieb a podobne. Pre ľudí z fachu sú to možno banálne veci, ale pre tých zvonka môžu byť tieto informácie vzrušujúce.

Ste z výtvarníckej rodiny. Čo farby a vaše detstvo? Aké boli prvé impulzy?

Boli to, samozrejme, časté návštevy u otca v ateliéri, veľa a rád som kreslil. Čo sa týka silného farebného impulzu, myslím, že to bol sneh. Keď napadne sneh, celá krajina sa zababuší do bielej farby a dostane výraznú štylizáciu. Viditeľnejšia zmena v prostredí hádam ani neexistuje. A tá fascinujúca biela, ktorá všetko zleje, sa v slnku odráža. Možno tam som si prvý raz všimol, ako sa vo vločkách slnko ligoce a hýri farbami. Je fascinujúce sledovať, ako príroda a súcno dokážu štylizovať bez nášho zásahu, a zrazu všetky vizuálne akcenty a farby fungujú omnoho silnejšie. Biela bola naozaj silným momentom môjho detstva.
obrazok
A čo modrá? Nebola v detstve obľúbená, ako pre chlapcov, podľa zvyku?

Modrou ani ružovou ma rodičia netrápili. V každom prípade, každá farba má niečo do seba. Nájsť v lese červené jahody bol zážitok, ísť prvý raz k moru a vidieť obrovskú vodnú plochu a jej farebnú energiu, to bola tiež sila.

Fenomén farieb, myšlienka pestrofarebnosti, symbol dúhy a jej farebného spektra, to všetko je v súčasnosti aj istým posolstvom ľudskosti. Hľadali ste počas práce nejakú spoločenskú hranicu, po ktorú chcete zájsť?

Nebolo treba. Navyše myslieť si, že sme obsiahli teóriu a diskurz farby, je nezmysel. Človek je tvor citlivý, no má jednu zvláštnu vlastnosť, že chce v istej chvíli všetko racionálne uchopiť. Myslím, že v súčasnosti dejinná krivka racionálneho a emotívneho princípu kulminuje práve v ráciu. Akoby všetci všetko mohli cynicky hodnotiť. Akoby sme mali o sebe predstavu, že všetko vieme. Akoby nastala inflácia všetkého.

Nakladáme nesprávne s emóciami?

Pripadá mi to ako veľká ľudská pýcha. Ľudia v predchádzajúcich obdobiach predsa tiež mali skúsenosti. Stačí si zobrať len samotnú renesanciu a prechádzať históriou farby v období predtým, ako vstúpila na scénu optika a fyzikálne objavy. Fenomén farby bol vtedy vnímaný inak – ale bolo to horšie? Menej kvalitné, menej silné, menej symbolické? Veď vrcholné obdobie talianskeho maliarstva sa začalo lazúrami, čo predstavovalo revolúciu vo farebnosti a je to tak dodnes.

Lazúra je niečo, čo skrátka nenamiešate, jednotlivé odtiene musíte prácne dosahovať vrstvami farieb. Inak, renesancia priniesla aj zaujímavé presahy farby a šatstva. Fialová, teda farba ultramarínu – dnes meditatívna, ezoterická, mystická – bola vtedy farbou najdrahších odevov, tento pigment si mohla dovoliť len šľachta, potom si ju „kanonizovala“ cirkev, a legenda tejto farby sa mohla začať nabaľovať.

A aj Goethe napokon svoju teóriu o farbách po dlhých optických a filozofických výskumoch končí v podstate vetou, že jednotná teória farieb neexistuje. A ja som presvedčený, že je ilúziou vytvoriť kompendium, ktoré by teóriu farieb zjednotilo. Vezmime si napríklad ich semiotické vlastnosti farieb – keď hovoríme o snehu, eskimáci majú pre bielu desiatky výrazov. A indiáni majú na červenú desiatky názvov, ale niektoré vôbec nevedia pomenovať.

Túto znakovú rovinu ste vo výstave nezdôrazňovali.

Pretože aj prehľadnosť a hustota informácií musí mať vo výstave rytmus, aby nimi človek nebol zahltený, mohol si aj vydýchnuť a nebol atakovaný všetkým, čo nás napadlo. V každom prípade sme však vychádzali – zhodne s Goethem a na rozdiel od Newtona – z toho, že obraz a slovo sú rovnocenné kultúrne znaky a súvisia spolu.